Prezieraví rodičia sa usilujú u detí neustále prebúdzať a upevňovať pocit vlastnej hodnoty. Už od detských rokoch máme mi rodičia podstatný vplyv na to, ako bude dieťa o sebe zmýšľať, ako sa zachová a ako bude reagovať pri tej – ktorej situácii.
V spoločnosti, kde sa priam zbožňuje krása, inteligencia, blahobyt, šikovnosť, tam je pocit sebavedomia stále pod lupou spoločnosti. Kto je ponižovaný, alebo sa vysmievajú pri každom neúspechu, toho ovládne pocit menejcennosti. Tu si dieťa a hlavne už dospievajúce nedokáže samé od seba uvedomiť svoju hodnotu.
„Dieťa s kladným pocitom hodnoty prechádza životom ľahšie, ako dieťa, ktoré je plné pocitov menejcennosti. Zdravo podnecovať v dieťati zdravé sebavedomie je ten najlepší dar, ktorý môžeme dieťaťu dať. Je to dar, ktorý s ním bude po celý život.
Keď sa ceníš vysoko, tak máš kladný a realistický pohľad na seba samého, máš dôveru, ktorá ti umožní postupovať dopredu a rýchlo sa vyrovnať s neúspechmi.
Kladný pohľad na seba samého je jedna z najlepších zbraní proti vplyvu okolia.
Prečo?
Také dospievajúce dieťa vie, že má hodnotu a že je dôležité. Preto nie je tak veľmi odkázané na mienku iných o jeho osobe. Skôr strhne druhých na svoju stranu, než by sa dalo strhnúť. Žiaľ, že iba málo detí vyrastá s týmto zdravým základným postojom.
Tento chorý postoj sme zdedili aj mi dospeli, s ktorým dennodenne zápasíme a učíme sa s tým žiť. Často krát nie sme jasným príkladom našim deťom a musíme si priznať, že nevieme prehrávať.
Len si položme otázku: Ako nás vie oslabiť, znechutiť a vyprázdniť seba menšia životná prehra. Prehra v rodine, vo výchove, v škole v spoločnosti v práci ...
Nečudujme sa, keď naše deti pri prehrách upadajú do depresii a nechutenstva žiť. Niektoré ticho trpia a uzavrú sa do seba, druhé vykričia svoje bolesti z prehier do sveta. Aby sa mladí lepšie cítili, hľadajú s námahou uznanie svojich kamarátov: Jeden sa o to snaží tým, že robí zo seba „triedneho šaša“, druhý je zase „bitkárom“ triedy, ktorý si rozdá s každým, tretí je „prispôsobivec“, ktorý sa prispôsobí a podriadi nátlaku partie či už v dobrom alebo v zlom. Uznanie a pocit vzájomného spoločenstva potrebuje každý – keď ho nenájde v rodine, hľadá ho inde.
Učíme naše detí prehrávať? Vieme to aj mi, dospelí, rodičia? Živote nie je len úspech a sláva. Ale aj prehra, pád, neúspech, či aj výsmech.
Cítiť sa bezcenným a prežívať pocit menejcennosti, má vážne následky. Vedie to k chameleónskemu správaniu“ , keď pod vplyvom okolnosti obratom mení svoje presvedčenie. Najväčšou starosťou dospievajúceho dieťaťa je, aby bolo uznávané. Za to je ochotné zaplatiť akúkoľvek cenu a podriadi sa diktatúre partie, aj keď je to proti jeho presvedčeniu. Osobne som to robil sám, keď som si nevedel poradiť so životnými prehrami. Pretože majú o sebe nízku mienku, malú sebaúctu , cítia sa odstrčené. Pretože sa cítia slabé a odstrčené, potom druhé, rovnako staré deti ich utláčajú ešte viac. Je to ničivý, zhubný kruh, z ktorého sa dá ťažko vymotať. Slabý pocit vlastnej hodnoty mrzačí dospievajúce dieťa citovo. Celé hodiny rozmýšľa o tom, čo si o ňom myslia druhí. Ako ho vidia a začo ho pokladajú. Zaoberá sa tak veľmi sebou samým, že iných nemá naozaj rado a neurobí pre nich nič dobré. Mnohé komplexy menejcennosti sú často dôsledkom neodpustenia. (O odpúšťaní, si povieme podľa potreby nabudúce). Slabé sebavedomie rozdrobí, rozbije schopnosti dospievajúceho dieťaťa. Keď sa mladý človek nemá za nič a len málo si o sebe myslí, sotva v sebe odkryje a uplatní schopnosti ktoré má.
Tak ako to je s mojím, vaším dospievajúcim dieťaťom? A ako je to s nami dospelými?
Pri každom neúspechu o sebe až tak nízko zmýšľame, že nás to citovo zmrzačí?
Učme sa spoločne upevňovať pocit vlastnej hodnoty.
