Skutočne – prirovnanie, o ktorom chcem rozprávať, som počul za posledné mesiace až neskutočne veľa krát – v televíziách, v rádiách, či v rôznych alternatívne ladených zdrojoch informácií (...), ktoré sú lesníkmi nanešťastie v poslednom čase hojne využívané. Ľudia, reprezentujúci lesníctvo na Slovensku túto analógiu opakujú a znovu púšťajú do verejného priestoru, čím znovu a znovu zvýrazňujú to, že sú s ňou stotožnení a že ju považujú za veľmi výstižnú. V skutočnosti je to práve naopak. No poďme sa s ňou najskôr zoznámiť...
Nie je to na dlho. V podstate by sa to celé dalo zhrnúť asi do týchto viet: „Ochranári tvrdia, že nami vysadené plochy nie sú les. Tak sa vás teda pýtame my, lesníci: malé dieťa nie je človek? Samozrejme, že je... No ak je, tak potom aj mladý les je les. Bodka!“ Pôvodca tohto mimoriadne nepodareného koštruktu mi nie je známy, no musím mu priznať jeden obrovský dobrý bod – podarilo sa mu obrátiť pozornosť na jednu z najdôležitejších otázok z celej lesnícko – ochranárskej diskusie: „Čo je to vlastne ten les!?“ Na prvý pohľad sa zdá byť táto otázka príliš jednoduchá, ba až naivná. Avšak, ako sa onedlho presvedčíme, opak je pravdou...
Čo predchádzalo?
Príbeh vzniku analógie „mladý človek – mladý les“ mi nie je až tak dobre známy a je možné, že viacerí z vás by ho vedeli opísať podrobnejšie a možno aj správnejšie. Ja osobne mám dojem, že vznikla v bezprostrednej reakcii časti lesníckej komunity na informácie, ktoré zverejnil IEP (Inštitút environmentálnej politiky) niekedy koncom novembra 2017. Išlo o analýzu satelitných snímok z obdobia rokov 2000 – 2016, z ktorej vyplynulo, že Slovensko prišlo v tomto období o 7 % lesa. V správe sa ďalej uvádzalo aj to, že strata lesa bola v národných parkoch oproti ostatnému územiu takmer dvojnásobná a že napríklad v Tatranskom Národnom parku to bolo 165 km2 a v NAPANT-e 110 km2 (IEP 2017).
Jednu vec treba určite uznať – metodika analýzy nebola dokonalá (čo sa však dá asi povedať o každej analýze satelitných dát s rozlíšením 30 x 30 m na bod...). Ako hranica toho čo je a čo nie je les bola určená výška porastu 5 metrov, pretože nižšiu vegetáciu daný satelit nie je schopný rozoznať. Tým pádom sa v kategórii „odlesnené“ ocitli aj plochy, ktoré boli síce vyťažené, no následne aj zalesnené presne podľa lesníckeho zákona. V boxe „silné a slabé stránky rôznych metodík merajúcich les“ boli v rámci citovaného textu síce tieto veci vysvetlené, no napriek tomu sa proti týmto zisteniam spustila vlna nevôle. Lesníci sa začali brániť, že veď stromy tam predsa sú, že oni nemôžu za to, že satelit ich nezachytil. Takže k žiadnej strate lesa nedošlo. V mediálnom vystúpení to potvrdil aj Ing. A. Kunca, PhD. z NLC, ktorý nám vysvetlil, že les vyrúbaním nezaniká - to, že ho tam nevidíme, neznamená, že tam nie je. Potom ešte nezabudol pripomenúť, že keď na jeseň kombajnom zožnete kukuričné pole, tak tiež nezaniklo – veď na rok sa zase zasadí (ďalšia podarená analógia...). No a potom bolo vymyslené okrídlené prirovnanie s „malým človekom“.
Po úprave veľmi trefné...
Keď som si toto prirovnanie napísal a začal som rozmýšľať nad jeho kladmi a zápormi, uvedomil som si, že vlastne ... začína celkom dobre: prirovnáva stromy a ľudí, spoločenstvá stromov a spoločenstvá ľudí. To je veľmi logický prístup, pretože aj stromy aj ľudia sú živé tvory, aj jedni aj druhí tvoria nejaké prirodzené spoločenstvá. No napriek dobrému začiatku je jeho koniec viac než nepodarený a nelogický. Ja by som si dovolil ho mierne modifikovať – do podoby, ktorá trochu viac dáva zmysel a ktorá nám môže poslúžiť na pochopenie toho čo les je (a nie je).
Je malé dieťa človek? Odpoveď znie: rozhodne áno. Je malý strom stromom? Logicky, odpoveď znie opäť áno. Analógia sa ale teraz presúva z rádu jednotlivcov na rád spoločenstiev (v pôvodine boli tieto dve úrovne nelogicky domiešané). Takže: je zoskupenie detí na základnej škole rodina – čiže prirodzená základná jednotka spoločnosti? Nie. Je to za určitým účelom vytvorené zoskupenie mladých ľudí, rozdelené na isté vekovo homogénne kategórie, ktoré sú navyše priestorovo ohraničené (stenami) a označené kombináciou čísla a písmena, napríklad 8.A. Keby sme disponovali röntgenovým videním, tak by sme pri pohľade na školu zhora videli pravouhlé tvary s množstvom nahustených žiakov rôzneho veku.
Ak niekto z nich dlhodobejšie nespĺňa kritériá, dané učiteľmi, triedu je nútený opustiť. V každej triede je badateľná snaha o čo najväčšiu homogenizáciu – všetci musia rovnako sedieť, rovnako sa na začiatku postaviť, písať si rovnaké úlohy. Kedysi dokonca museli všetci písať rovnakou rukou a na mnohých školách sú i dnes všetci rovnako oblečení. Tolerancia k odchýlkam od „normálu“ je rôzna – od nulovej po pomerne vysokú.
Triedny učiteľ má v každej triede hlavné slovo. Rozhoduje, čo sa kedy bude robiť, ako sa to bude robiť a odchýlky od príkazov sú rôznymi spôsobom potláčané – v minulosti išlo pomerne často o fyzické tresty, dnes sa využívajú skôr sofistikovanejšie (otázne je, či aj účinnejšie) metódy.
Dôležitým aspektom školy je potláčanie dynamiky – naháňanie po chodbách je neželaným správaním, bitky v triedach podobne. Presuny medzi triedami v priebehu hodiny alebo behanie po triede rovnako. Vystrájajúce deti sa počas tých deviatich rokov postupne naučia, že je normálne celé dni iba sedieť (najlepšie za počítačom) a že pohyb je nadbytočná aktivita, ktorá nikomu peniaze do vrecka nenahádže.
Rodina je základnou bunkou spoločnosti (aspoň mnohí tak vravia...). I keď v súčasnosti prežíva značnú krízu, psychológovia poukazujú na to, že stabilné a funkčné rodinné prostredie z rôznych hľadísk predstavuje najvhodnejšie miesto na výchovu detí. Tie tu dostanú pocit istoty a majú tak zabezpečený zdravý fyzický i psychický vývoj, ktorý im v budúcnosti zabezpečí lepšie vyhliadky do života.
Samozrejme, že nepopieram úlohu školy – určite, že je veľmi dôležitá. Môj opis sa možno už úplne neprekrýva s dnešnou realitou – predsa len, už pár rokov som zo základnej školy preč... Veľa sa určite zmenilo, no mnohé veci naďalej pretrvávajú. Či sú dobré a či zlé, či by mali školy prehodnotiť tristoročné vyučovacie postupy a praktiky nie je na mne. Nie som učiteľ a teda to s radosťou prenechám odborníkom.
Takže – škola je síce dôležitá, ale sama o sebe pre život nestačí. Ako by asi vyzerala generácia ľudí, ktorí by boli hneď po narodení podľa veku roztriedení do prípravného zariadenia (nazvime si ho tradične - škôlka) a po pár rokoch by boli „popresýpaní“ do školy, kde by v triedach strávili zvyšok života? Zavretí medzi štyrmi stenami by postupne rástli a vyvíjalo by sa z nich zvláštne spoločenstvo ľudí, ktorí spolu nemajú takmer nič spoločné, iba boli „vyššou mocou“ prinútení tiesniť sa na malej ploche... Ich vzájomné vzťahy by pravdepodobne neboli ktovie aké – spájala by ich iba fyzická blízkosť, ktorá by im asi dosť rýchlo začala liezť na nervy. Mnohí by z toho určite aj ochoreli a možno aj zomreli. Tých by triedny vyniesol niekde preč a proces by pokračoval... v oklieštenej zostave. No ako to už býva, keď ľudia nemajú veci, ktoré prirodzene potrebujú a keď sú natlačení na malej ploche, začali by sa takmer určite šíriť rôzne infekčné choroby. Napríklad taký mor. Učiteľ by jedného rána prišiel do triedy a zistil by, že všetci pomreli. Krútiac hlavou by smutný odišiel, aby prevzal novú triedu – mladú a zdravú, aby dokázal, že to, čo sa stalo starej triede, bola len nejaká zvláštna zhoda okolností a nie dôsledok chybne nastaveného systému...
Les je rodina, nie škola...
V tradičnej rodine je prítomný otec, matka, rôzny počet detí a často aj starí či výnimočne aj prastarí rodičia. Členovia nie sú označení číslami a písmenami, či podelení v rôznych izbách podľa vekových kategórii. Majú mená a čo je ešte dôležitejšie – vzájomné vzťahy. Jednak biologické, jednak citové či sociálne. Jeden na druhom nejakým spôsobom závisia – otec zarába, chráni rodinu, vodí ostatných na výlety, mama sa stará o deti, perie či varí, deti sa učia od rodičov, hrajú sa a spoznávajú svet okolo seba. Starí rodičia tiež prispievajú svojou pomocou a životnými skúsenosťami. Ako čas plynie, postupne sa roly menia a po pár rokoch či desiatkach rokov sú z detí rodičia a starí rodičia, generácie sa menia ale život rodiny ako takej ide ďalej.
Doma je to väčšinou v pohybe – každý niečo robí, chvíľu sú vonku a hrajú futbal, chvíľu zase v dome a pozerajú film. Väčšinou sa dopredu príliš nedá predpokladať, čo sa bude v rodine diať – je to dynamická jednotka, ktorej príbeh sa utvára priebežne, nie je deväť rokov vopred nalinkovaným učebným plánom.
Keď príde choroba, ostatní členovia rodiny okolo chorého behajú a snažia sa mu čo najrýchlejšie pomôcť k uzdraveniu. Tým pádom sa väčšinou vylieči a väčšinou sa dožije vysokého veku. Nakoniec síce každému dohorí sviečka, no rozlúči sa s týmto svetom dôstojne a s vedomím, že po sebe zanechal svoje deti či vnúčatá, ktoré budú viac či menej pokračovať v jeho odkaze.
V zdravej rodine sú všetci navzájom poprepájaní vzťahmi. No rovnako sú poprepájaní aj so svojim okolím – so širšou rodinou, známymi, rodinnými priateľmi a kadekým možným. Každý z týchto vzťahov predstavuje isté bohatstvo a zároveň istotu, že keď sa niečo stane, nezostanú „na holom“.
Rozoberaním rôznych aspektov rodinného a školského života by sa ešte dalo určite stráviť množstvo času a nepochybne by sa dalo nájsť ešte množstvo zaujímavých pohľadov. Pre potreby našej analógie by ale už hádam aj stačilo. Poďme radšej späť k lesu.. alebo ešte lepšie - do lesa. Aby nás náhodou zase niekto neobviňoval, že „všetko fotíme iba z cesty“, ako sa občas stáva...
Fotoprechádzka lesom aj nelesom
U industriálneho lesa, ktorý nie je lesom, iba ho tak voláme, je začiatok jasný: jeho život začína vysadením sadeničiek na predtým vyrúbaný holý svah. Alebo sme ešte na niečo zabudli? No jasné – predsa „škôlka“ – aká náhoda, že ešte aj ten názov v našej poupravenej analógii dokonale sedí!
Nepodarená analógia paradoxne poskytla priestor na diskusiu o tom, čo to je les. Nesmieme zabúdať, že je to v prvom rade prírodné prostredie so svojou históriou, procesmi, biodiverzitou a funkciami. Porast drevín, pestovaný v pravouhlých formáciách, označených číslom a písmenom za účelom produkcie drevnej hmoty nie je les, ale produkčná kultúra. V lese sú okrem stromov mnohé iné organizmy a spoločenstvá, ktoré les spoluvytvárajú a udržiavajú vo funkčnom stave. Mnohé z nich sú viazané na „zdravé rodinné vzťahy“ a prirodzenú rôznorodosť a dynamiku. Keď les človek zviaže svojimi kategóriami a vnúti mu svoju predstavu o tom ako má vyzerať, čo má produkovať a ako sa má vyvíjať, čo je škodlivé a čo užitočné, nutne dochádza k jeho ochudobneniu, znehodnoteniu alebo dokonca až k jeho premene na poľnohospodársku kultúru, ktorá s lesom nemá veľa spoločného. Dokonca je výrazne náchylnejšia na zničenie prírodnými podmienkami (logicky, pretože nebola vytvorená vďaka nim ale napriek nim).
Takže – späť k nášmu prirovnaniu: áno, aj malý strom je strom, aj mladý les je les. Ale les sa dá omnoho výstižnejšie prirovnať k rodine. Škola či škôlka sú zase dobré analógie k lesu vekových tried, ktorý našim horám dominuje. Mladé stromy, rastúce prirodzene v kontinuálne a prirodzene sa meniacom lese nie sú to isté ako živoriace, na seba natlačené, chémiou napustené smrečky, vytiahnuté zo škôlky a zasadené na predtým odlesnený a zničený svah, ktorý je takmer bez biomasy. To, že niekde rastú stromy, neznamená, že tam je les. Na výške porastu až tak nezáleží... Oveľa podstatnejšie sú iné atribúty lesa. Holina, vysadená sadeničkami logicky nespĺňa ani jeden z nich, pretože v prirodzenom cykle lesa takéto alebo podobné štádium jednoducho neexistuje.
Nemýľme si teda intenzívne obhospodarované, periodicky naholo rúbané, extrémne zjednodušené a odprírodnené porasty s lesom. Les je najkomplikovanejší suchozemský ekosystém, ktorý funguje tým lepšie, čím menej je pozmenený. Využívajme lesy, ale neničme ich podstatu, ťažme drevo, ale zachovávajme kontinuitu lesa. A popri tom nezabudnime aj na dostatočne veľké územia, kde mu dáme úplnú voľnosť (napr. národné parky?). Snažme sa v týchto chránených lesoch čo najlepšie spoznať a pochopiť jeho zložité fungovanie a nevnucujme mu strohú industriálnu formu a dynamiku. Rovnako, ako ani naše rodiny nemeníme na triedy s 9 rokov dopredu naplánovaným programom. A nakoniec to najdôležitejšie – pozrime sa častejšie do lesa aj nepodnikateľským a neekonomickým okom umelca, obdivovateľa a pozorovateľa... Nechajme sa uchvátiť dokonalosťou, pestrosťou, divokosťou a nepredvídateľnosťou prírodného prostredia. Toto zmenilo pohľad na les mne, toto ho možno zmení aj vám...
P.S. pre tento krát som si odpustil citovanie vedeckej literatúry a stavil som viac na obrazovú stránku. Nedá mi však neodporučiť pár zdrojov, kde si môžete o týchto veciach prečítať oveľa viac a na vyššej úrovni. Na vašom mieste by som začal „Premeneným lesom“...
Použitá lieratúra
IEP 2017. V národných parkoch bola strata lesa oproti iným územiam dvojnásobná.
Analýza vývoja lesov cez optiku satelitov medzi rokmi 2000 až 2016. Komentár 2017/12, 1-4.
Odporúčaná literatúra:
Maser, Ch. 1988. Přeměněný les. ABIES. 321 s.
Leopold, A. Obrázky z chatrče a rozmanité poznámky. ABIES, 269 s.
Watson, J.E.M. et al. 2018. Exceptional value of intact forest ecosystems. Nature
