„Lesnícko-ochranársky spor“ o zasahovanie či nezasahovanie v národných parkoch je už dlhý čas horúcou témou. Piaty stupeň ochrany, čiže rezervácie, som popri tom vnímal ako síce malé, ale zato pomerne bezpečné ostrovčeky bezzásahovosti uprostred všemožného menežmentu, ktorý je často skôr deštrukciou ako menežmentom. No prednedávnom sa žiadosti o výnimky na ťažbu v nich vyhrnuli ako huby po daždi. Aby ste boli v obraze – sú to územia, kde si musíte vybavovať povolenie na akýkoľvek výskum či dokonca na pohyb mimo značených chodníkov cez ministerstvo životného prostredia. Povolenie na prespatie v rezervácií sa dokonca ani vybaviť nedá - s takýmto "vážnym" zásahom do rezervácie sa totižto v našich zákonoch ani neráta(!). Na pohyb s traktorom či harvestorom a na ťažbu dreva z pochybných dôvodov to už ale až tak problém nie je, ako sa môžme na vlastné oči presviedčať už dnes, napríklad v takej Javorovej či Bielovodskej doline v TANAP-e... (kde sa na výnimku ťaží už dlhšiu dobu).
Lykožrút a smrekový les a ako sa v tom všetkom zorientovať
Prvá vec, ktorú si treba uvedomiť - jednou zo základných hybných síl smrekového ekosystému je lykožrút. Druhou vietor. Spolu zabezpečujú dynamiku tohto prostredia. Kým v lese budú smreky, bude tam aj lykožrút. Vietor a lykožrút spôsobujú smrť hornej etáži stromov (a tým výmenu generácií stromov) na rôzne veľkých plochách, v rôznych časových odstupoch a s rôznou intenzitou. Rozdiely sú spôsobené aktuálnymi klimatickými podmienkami, vlastnosťami reliéfu a okolitých lesov a samozrejme aj vlastnosťami konkrétneho zasiahnutého porastu. Keď je smrekový porast v prirodzenom alebo aspoň približne prirodzenom stave (t.j. štruktúrne bohatý, s pôdou v optimálnom stave) a obklopený lesnými komplexmi, ktoré sú tiež v dobrom stave (v zmysle štruktúry a druhového zloženia), problémy nehrozia. Podčiarkujem, že to nemusí byť nutne prales (čiže les bez priameho vplyvu človeka) – pomohol by aj normálne obhospodarovaný les, kde sa prihliada aspoň na jeho základné vlastnosti. Okrem toho podčiarkujem, že suchý strom v chránenom území NIE JE žiadna nežiaduca vec...
Problematika okolo lykožrúta a smrekových lesov je vedecky slušne podchytená a bezzásahový režim v národných parkoch stojí vďaka tomu na solídnych základoch. Nie je to teda žiadny „ochranársky výmysel“, ako si časť verejnosti stále myslí, a ako sa to zo strany drevachtivých niekedy bohužiaľ prezentuje.
Viac som o tejto problematike písal v článku“Od rieky k lesu: tajomstvo dynamickej prírody“, kde sa môžete zoznámiť aj s časťou odbornej literatúry na tieto témy. Nepopieram, že existujú aj články, ktoré prichádzajú k iným, dokonca protichodným záverom a uznávam, že môže byť niekedy ťažké sa v tom zorientovať. Pomôcka: treba si všímať impakt faktor časopisu, či článok vôbec prešiel recenzným procesom, kto sponzoroval výskum (ak to bola napr. firma, priamo profitujúca z ťažby dreva, je takmer nulová šanca, že článok bude objektívny). Okrem toho niekedy pomôže aj hlbšie začítanie sa do metodiky, často sa tam nájdu rôzne zádrhele... Zjednodušene – ak 99% článkov v časopisoch typu Nature, Forest Ecology and Management či Global Change Biology tvrdia "A" a Kocúrkovská hnojárska revue, ktorú vydáva miestny urbariát, tvrdí "B", môžete si domyslieť, ktorým smerom je to bližšie k realite. A okrem toho všetkého niekedy pomôže aj elementárna logika a prechádzka po lese s otvorenými očami...
Prechádzka s otvorenými očami
Osobne mám „prechádzkový štýl overovania tvrdení“ celkom rád. Ponúkam Vám pár pohľadov, ktoré mi pomohli pochopiť ako sa les, lykožrút a kalamita správajú v kontexte bezzásahovosti verzus zásahovosti a odkiaľ kam ten lykožrút vlastne lieta. Možno pomôžu aj Vám...
Keď človek sleduje diskusie o zasahovaní, či nezasahovaní, ustavične počúva o lykožrútovi. Podľa toho by ľahko mohol nadobudnúť dojem, že v národných parkoch a rezerváciách máme len samé smreky, čo sú v podstate jediné stromy, ktorým lykožrút vadí.
Jedna vec je, ako by to malo byť a druhá, ako to je. V skutočnosti je čisto smrekový les na Slovensku (prirodzene, t.j. vzhľadom na aktuálne prírodné podmienky) iba okrajová záležitosť (pár percent územia). Väčšina lesov v našich národných parkoch by mala vyzerať skôr tak, ako je na Obr. 3. Vidíme tu pestrú jedľobučinu so smrekom a vtrúsenými ďalšími drevinami.
Samozrejme, so zmenenou nadmorskou výškou, pôdnymi pomermi, orientáciou svahu či vlhkosťou alebo inými faktormi sa tento les mení. Ale jedno zostáva – pestrosť. Čisté smrečiny by na Slovensku mali byť len vo forme väčších či menších ostrovčekov na hrebeňoch najvyšších pohorí, vo výškach cca 1 200 až 1550 m. n. m., od ďalších ostrovčekov izolované morom listnatého a zmiešaného lesa, pre ktorý lykožrút nepredstavuje najmenšiu hrozbu.
Ale realita je iná. Z ekonomických dôvodov (resp. z dôvodov vidiny krátkodobého zisku) boli pestré zmiešané a listnaté lesy z veľkej časti odstránené a nahradené smrečinou, ktorá síce rýchlo narastie, ale je zároveň aj veľmi náchylná na vietor a lykožrúta. Investícia s vysokým potenciálnym ziskom, ale aj s adekvátne vysokým rizikom. Čiže hazard. Tento hazard prebehol a prebieha na obrovských plochách – v podstate vo väčšine stredoeurópskych lesov (alebo skôr „lesov“). V súčasnosti sa nedeje nič iné, len to, čo je v prípade hazardu štatisticky najpravdepodobnejšie – a síce, že to nevyjde. Umelé porasty sa rozpadávajú skôr, ako by sa mohli ekonomicky optimálne zhodnotiť.
Situácia by sa dala prirovnať k inej hazardnej činnosti - skladovaniu papiera vedľa táboráku. Oheň je horúci a lietajú z neho iskry – to nie je chyba ohňa, ale jeho normálna vlastnosť, ktorú má od prírody a nám neostáva nič iné, len rešpektovať ju a zariadiť sa podľa nej. Rovnako je jasné, že papier je voči ohňu pomerne málo odolný materiál, ktorý nie je rozumné nechávať v jeho bezprostrednej blízkosti. Jedno riešenie je dať ho od ohňa ďalej, druhé oddeliť ho od ohňa nehorľavou bariérou a tretia nahradiť ho niečím nehorľavým.
Rozčuľovať sa, že papiere, naukladané vedľa ohňa, zhoreli, by bolo asi považované za prinajmenšom divné. Rovnako by bolo divné snažiť sa prerobiť oheň tak, aby z neho nesálalo teplo a nelietali iskry. Keď sa ale to isté robí s lesmi, časti ľudí sa to zdá úplne v poriadku. Ak by boli lesy udržiavané v prirodzených medziach, problémy, ktoré sú, nemuseli byť. Jednoliate smrekové mladiny na obrázku dokazujú, že ani po desiatkach rokov sa zmena zmýšľania nedostavuje, alebo aspoň sa nedostavuje v dostatočnej miere. Súvislé plochy, čerstvo vysadené smrekom, prípadne bezútešne pusté tmavé mladiny nachádzam pri svojich potulkách stále veľmi často. Všetky tieto porasty sú určite omnoho mladšie ako je doba, počas ktorej máme k dispozícií poznatky o nevhodnosti takýchto postupov a počas ktorej sú rozsiahlo ignorované (Obr. 4).
Časť hazardérov, ktorí majú na svedomí túto riskantnú prestavbu, prípadne ich nasledovníci, dodnes nevidia hlavný problém v tom, že z lesov sa stali smrekové polia, ale že máme bezzásahové územia, kde nie je dovolené realizovať nereálnu predstavu večnezeleného a všadezeleného smrekového lesa bez lykožrúta. Analogicky - problém nie je v tom, že sme nechali papier naskladaný vedľa ohňa a tým pádom zhorel, problém je, že oheň je zlý a treba ho vymyslieť ináč... Trošku pomýlená logika. Problém je vraj v tom, že z bezzásahových území lieta lykožrút aj do hospodárskeho lesa. Riešením by bolo rezerváciám trochu „pomôcť“ tým, že z nich lykožrúta - ich neoddeliteľnú časť, odstránime. Pozrime si na ďalších fotkách, ako to vlastne je a kam takáto logika vedie...
Kalamitnou ťažbou vznikajú holiny – rozsiahle plochy bez lesa (ktoré sú však aj naďalej klasifikované ako „lesné pozemky“ – les a lesný pozemok nie je naozaj to isté!). Na okrajoch holín sú zase tzv. porastové steny (viď Ob. 5 a 7). Po zalesnení holiny vzniká opäť vekovo, štruktúrne a často aj druhovo homogénny porast bez vrstvy mŕtveho dreva a s ochudobnenou a narušenou pôdou a pôdnymi spoločenstvami, ktorý je tým pádom náchylnejší na ďalšie narušenia. V prípade Obr. 5 a 7. je hranica medzi lesom a holinou (prípadne čerstvo vysadenou mladinou) opäť zhodou okolností zároveň aj hranicou rezervácie...
Ani jedna z troch vymenovaných (a zvýraznených) vecí sa v prírode normálne nevyskytuje. Tým pádom nie je vôbec zvláštne, že spôsobujú problémy.
Hneď vedľa NPR Jánošíkova Kolkáreň je iná rezervácia – NPR Skalná Alpa. Smrečiny v nej sú viditeľne v lepšom stave. Napriek tomu, že lykožrút by to z Jánošíkovej kolkárne nemal až tak ďaleko. Je to zázrak alebo nejaký nevysvetliteľný úkaz? Vôbec nie. Smrekový les na Skalnej Alpe je na rozdiel od toho na Jánošíkovej Kolkárni takmer zo všetkých strán obkolesený jedľobukovým pralesom alebo aspoň prírodným zmiešaným lesom (Obr. 8).
Dve lokality vedľa seba, dva rôzne príbehy, ktoré však úplne dávajú zmysel – kde je zachovaný prirodzený poriadok, les je v pohode, kde sa prekrúti, ide to z kopca. Rovnako ako dáva zmysel mladý „pokalamitný les“ v Tichej a Kôprovej doline, plný druhov európskeho významu, rovnako ako dávajú zmysel veľkoplošne sa rozpadajúce umelé smrekové monokultúry po celej strednej Európe (napriek snahe lesných hospodárov zachrániť ich), ako dávajú zmysel nezalesniteľné kalamitné holiny so zničenou pôdou v Nízkych Tatrách a mnohé iné veci. Na vine nie je príroda so svojimi zákonitosťami, ale človek, ktorý sa ich snaží obabrať (a nevychádza mu to).
Pre úplnosť treba dodať a zdôrazniť, že aj keď je v NPR Jánošíkova Kolkáreň vyššie napadnutie lykožrútom ako by možno prirodzene bolo (vplyvom antropogénych činiteľov), stále to nie je žiadna tragédia. Nič to nemení na tom, že lesu sa lepšie darí (a bude dariť) bez ľudskej pomoci. Tá by namiesto mierne zvýšenej mortality spôsobila mortalitu stopercentnú. Mladý les s mŕtvymi starými stromami a so zachovanou kontinuitou je vždy lepší ako kalamitná holina. Dokazujú to príbehy všetkých našich smrekových rezervácií a ich okolia.
Odpoveď na otázku z nadpisu je teda definitívne NIE. Ťažbou v rezerváciách sa docieli jedine ďalšia deštrukcia prírodného prostredia, ďalšie miznutie vzácnych druhov, ďalšie prehĺbenie i tak už dosť hlbokej environmentálnej krízy, ďalšie zhoršenie potenciálu pre prírode blízky cestovný ruch...
Je pravda, že rezervácie s bezzásahovým režimom sú nebezpečné. Môžu totiž rukolapne dokázať, že ľudský menežment nie je nevyhnutný, že nemáme sväté právo a povinnosť ťažiť všade a že môžeme s pokojným svedomím vyhradiť nejaký ten priestor aj prírode v celej jej pestrosti a dynamike. A to všetko bez obáv o jej prežitie. Ťažba v týchto územiach či už chcene alebo nechcene odstraňuje z našej krajiny aj tých pár vzácnych území, kde sa môžeme nechať poučiť od prírody samotnej a kde môžeme pozorovať logiku jej fungovania. Keby lesníci viac pozorovali ako prerábali a vymýšľali, ako prírodné zákony obalamutiť v záujme vyšších výnosov, problémy by sa vyriešili. Takže – nechajme rezervácie na pokoji, tým je dobre. Radšej sa pozrime na hospodárske lesy, či sa od nich až príliš neodlišujú...
