Odvtedy som absolvovala ešte niekoľko pohovorov. Všade to bolo viac či menej o tom istom. Iba tie vyjadrenia sa líšili. Niektorým vadilo, že mám ešte dva mesiace do ukončenia štúdia a nie som pre nich „hotovým pracovníkom“. Iným zase, že som so svojim vzdelaním na túto pozíciu „prekvalifikovaná“. Dôvodom bolo aj, že ovládam lepšie angličtinu ale oni potrebujú pracovníka so silnejšou nemčinou. V jednej firme dokonca : „Škoda, že nehovoríte po maďarsky“. A veľa personalistiek je dokonca tak strašne vyťažených, že sa vám po pohovore už viac neozvú, aj keď sľúbia, že zavolajú aj v prípade negatívnej odpovede. Slovenská realita.
Keď sa tak bavím s kamarátmi a známymi, ktorí si tiež hľadajú prácu, zažívajú presne to isté čo ja. Pýtam sa sama seba, čo nám chýba? Nehovorím, že sme perfektní. Možno nemáme veľké skúsenosti, možno nie sme až takí sebavedomí, ani extra kreatívni. Sme iba obyčajní mladí ľudia, ktorí majú chuť učiť sa nové veci a nájsť si to svoje uplatnenie v živote. Ako to však máme urobiť keď nám nikto nedá ani šancu?
Pobavilo ma, ako sa niektorí ľudia strašne pohoršovali na tom, keď som vo svojom prvom blogu napísala, že začínam mať pocit, že dobrú prácu tu človek dostane len cez známosť. Hlavne Dragan, môj najväčší kritik a obdivovateľ profilovky na facebooku, ktorý sa veľkoryso ponúkol, že mi vybaví neplatenú stáž a doteraz sa neozval. Takže príklad zo života: Na pohovore v jednej z personálnych agentúr, sa ma personalistka opýtala, či si nehľadám prácu aj v oblasti marketingu. Vysvetlila som jej, že hľadám ale žiaľ neúspešne, pretože nemám skúsenosti a tak sa nedostanem ani len na pohovor. Personalistka prikývla a povedala, že situácia na trhu je taká, že tých ponúk v tejto oblasti je veľmi málo. „Prednosť dostanú kandidáti s niekoľkoročnou praxou. Prípadne, keď máte nejakého známeho, ktorý by vám k tej práci pomohol“. Smutná slovenská realita toto.
Takže hľadám ďalej a všetkým, ktorí sú na tom podobne ako ja a želám veľa šťastia a hlavne nevzdávajte to!
