Ráno ju zobudilo prezvonenie a dva odporné budíky, jeden o 4.50, druhý o 5.00. Pre istotou dva, nech si ráno stihne uvedomiť aký je deň a prečo tak nechutne skoro vstáva. Rýchle raňajky, rýchle umytie, rýchle oblečenie sa...Hlavne všetko rýchlo, nech stihne ten vlak o 6.00, aby zase nemeškala. 5.45 sa už motá na stanici, radšej chvíľu počkať, ako meškať. Dnes ráno sa však nedočkala. Vláčik sa rozhodol že bude meškať a ona zase bola rozhodnutá, že dnes príde načas. Tak čo, bežíme na druhé nástupište, osobák 6.07 je istota. Aspoň mala viac času vo vlaku na zopakovanie vedomostí/nevedomostí pred dnešným zápočtom. Prvú hodinu stihla, všetci už síce sedeli na svojich miestach, ale ešte netlmočili. Tak ich pozdravila: „Dobré ránko a všetko najlepšie k MDŽ." Všetci sa zasmiali, nevie síce veľmi prečo, veď to bolo myslené úprimne. Nevadí. Niečo pretlmočili a už sedí na 2. poschodí a čaká s ostatnými na zápočet.
Vládlo zvyčajné napätie, všetci ešte všetko rýchlo opakujú, vymieňajú informácie a vstrebávajú všetko čo sa dá. Nina prišla, odomkla triedu, nadiktovala 5 otázok a ich osud sa spečatil. Každému podľa množstva času venovaného príprave. Mamila sa radšej nechá prekvapiť, veď prekvapenia má rada. (To ešte netuší, aké prekvapenie na ňu dnes čaká.)
Povznesená pozápočtová nálada sa šíri a tak ide Mamila s Kiki a Luci pozrieť obchody. Zistili, že Old Yorker je najzábavnejší obchod na Supermarketovej ulici v Bratislave. Alebo aspoň pre nich v tom čase bol. Nič proti vkusu, ale niektoré veci tam boli naozaj desné. Ale veď to vôbec nevadí, toľko radosti čo im dali... „Pozri na tieto tepláky, tak v tých pôjdem na štátnice..." „A mne sa už nijaké neušli?" Ale jasné že ušli, čudných nohavíc tam bolo dnes plno. Tak si Mamila, Kiki aj Luci vybrali srandovné nohavice na štátnice, vypilu Fokolu a išli každá po svojom. Mamila opäť utekala na vlak, veď dostať sa do Malého Rímu z Veľkej Diery nie je len tak. Tentoraz išiel poslušný vlak, ktorý vedel, že meškať sa nemá.
Doma ju to všetko na chvíľu zložilo, konkrétne do postele, ale telefonát od (nazvime ho Ragi, skratka od ragazzo) Ragiho ju opäť postavil na nohy. Hor sa učiť ruštinu! Hor sa naučiť niečo z taliančiny! Miesto konania: Veľmi „moderný" podnik na 1. poschodí Dvojity. Keby ste tam vytiahli bony, tak ste za kráľa. Spýtala sa Ragiho prečo práve tento podnik, odpovedal veľmi jasne: „Idem sa učiť ruštinu, v tom nábytku je zažratý socializmus." Tak sme si popísali nejaké písmenká, povyslovovali nejaké conto, signora, come stai... Teraz chvíľa napätia! Prichádza súťažná otázka: Kto vie, ako sa po taliansky povie bukvica? Mamila už vie a úprimne sa nevie dočkať, kedy toto slovo použije v praxi.
Dvojjazyčná hodinka prešla veľmi rýchlo, Mamila sa ponáhľala domov, lebo o 19.00 bola dohodnutá s Maximom na beh. Už si obúvala tenisky, keď sa to stalo. ( Ďalšia chvíľa napätia, tentoraz to je tá, na ktorú čakáme od začiatku.) Zazvonil telefón, neznáme číslo.
„Prosííím." Ozvala sa Mamila.
„Dobrý večer, hľadám slečnu Kiše....čo? Kišeokovú?"
„Kišíkovú", hovorí, „áno, to som ja."
„ Mám tu pre vás kvety."
„Čo máte?"
„No kytičku."
„Ešte raz? Čo máte?"
„Kvetyyy! Kde je to tá Milanovna ulica?"
„No v časti Narcis. A to vás mám ako čakať? Ja som práve chcela ísť behať."
„Hneď som tam, sadám do auta, počkajte ma."
Tututuuu... Že čo? Mamile sa sníva? Prišiel Maxim, pozerá na Mamilu. Mamila nevie normálne vysvetliť, kto jej práve volal a hlavne čo chcel. Tak chvíľu počkajú a naozaj, za chvíľu prichádza auto a z neho vystupuje teta s kyticou.
„Asi mňa hladáte", hovorí Mamila. Dala jej do ruky kyticu, že od koho to je, to zistí, keď si prečíta lístok vnútri. Aha, no dobre. Reku, nebude behať s kyticou, odnesie ju domov, aj tak chce vedieť od koho to je a či to vlastne nie je omyl, alebo niečo také. Rozbalí ju a tam lístok s ruským textom, písaný latinkou.
Za všetko môže Petrohrad!
Kyticu dá mame, nech nezomrie kým sa vráti a rozbieha sa. Ešte stále jej nič nedochádza. Maxim sa len smeje a asi sa teší aj za ňu. Až po 5 prebehnutých kilometroch pochopila. Stretla najlepšieho Sashu na svete!!!
