(Banálna príhoda o rebríku a mačke.) Neznášam, keď nemôžem niečo urobiť, niečo zmeniť, alebo niekomu pomôcť. Keď si neviem sama poradiť. Neznášam takú tú „vznešenejšiu" bezmocnosť, napríklad že, niekde niekoho neprávom odsúdili, ale naopak, neodsúdili. Alebo niekde, možno celkom blízko, vládne diktátor, proti ktorému nikto nič nemôže. Ale neznášam bezmocnosť aj takú tú každodennú.
Všetci priaznivci tohto neohrozeného super agenta, ktorý zvládne všetko - ďalej nečítajte. A ak budete, tak to berte s nadhľadom. Je to len názor jedného laika, ktorý filmom vôbec nerozumie. Ak si Skyfall chcete pozrieť, nečítajte tiež. Pravdepodobne vám poviem, ako to skončilo.
Všetci zajtra ráno vstávate do roboty. Chystáte sa na ďalší pracovný deň, plný stresu a povinností. To zas bude naháňačka. A ja ešte nemusím spať a píšem vám toto. Že prečo? Lebo ja mám zajtra posledný deň prázdniny! V živote!
Je to skvelý pocit, keď vás ľudia vítajú po náročných dvoch týždňoch chôdze od nevidím do nevidím ako hrdinov. Tlieskajú vám, mávajú, tešia sa, že ste to zvládli. A vy z tej eufórie zabudnete na únavu, na bolesť a všetky nepríjemnosti, ktoré ste počas posledných dní prežili. Aj kvôli tomuto pocitu som sa rozhodla ísť na púť opäť. A opäť som neoľutovala.
Potíte sa doma v byte? Už vás nebaví sa opaľovať na dvore? Chcete stretnúť pár známych a stráviť príjemný deň? Tak choďte do stredoveku! Že kde to je?
V nadpise trochu klamem, už to nie je z Petrohradu, ale z Trnavy. Stáž sa skončila a 30.6. sme prileteli (ne)šťastne domov.
Niekoľko týždňov nazad začali biele noci. Je to zvláštne. Líhate si do postele a za oknom je svetlo ako o siedmej večer u nás. S bielymi nocami je v Petrohrade spojený aj jeden sviatok - Ako zore červené plachetnice.
Áno. Ja viem. Moja vina. Dlho som sa neozvala. Ja neviem, ten čas tu letí nejako ináč. Asi tak 15468 krát rýchlejšie. Od posledného razu sa stalo toho toľko, že si to dáme asi iba v bodoch a rozvitie bude v osobných stretnutiach. A Veva, poviem ti popredu, dnes to nebude také rýchle. Ale ináč sa nedalo. :)
Kamaráti moji, ja viem. Dlho som sa neozvala. Keď ten čas tu tak letí. Buď som v metre, alebo spím. Mám pocit, že nič iné medzi tým nerobím. Ale dnes som si na vás čas našla, veď bitka vajec už bola.
Čaute kamaráti. Dnes je voľný deň, tak vám píšem. Aj včera bolo voľno, Rusi MDŽ berú vážne. A aby mohli oddychovať tri dni vkuse, tak si preniesli nedeľu na dnes. Čiže v nedeľu idú všetci do roboty a my do školy. To, že potom bude pracovný týždeň 6 dňový, už nevadí nikomu.
Ahojte kamaráti, dlhšie som sa neozvala, ale nebojte sa. Som v pohode. Neuniesli ma, ako si myslel môj tato :) Takže čo nové sa stalo od posledného razu, ako som vám písala: Začali sme chodiť do školy. Hodiny máme každý deň, niekedy zaujímavé, niekedy menej. Spolužiaci sa zo začiatku tvárili, že tam nie sme, tak nás to trochu znechucovalo. Ale včera sme si dali všetci spolu pivo a hneď je na svete krajšie.
Čaute kamaráti, píšem vám takto hromadne, dúfam, že sa to vašej hrdosti nedotkne :) No jejda, ani neviem kde začať. Asi tým, že deň pred odchodom sme nevedeli kde najbližších 5 mesiacov budeme bývať, a keby nebolo nášho "známeho", ako Sashu nazvala teta z ministerstva, tak sme asi do teraz na letisku.
Keby včera večer vedela, čo ju dnes čaká, asi by sa viac tešila na dnešný deň. Ale kto to mohol včera večer, pri nastavovaní budíka na 5 ráno, tušiť?
Dom, v ktorom teraz žijem, sme kúpili náhodou. Mama išla po tejto ulici, videla pani v okne a tak sa jej spýtala, či nevie náhodou o nejakom dome na predaj. Bývali sme vtedy v paneláku na Zátvore, vo štvorizbovom byte na prízemí. Pamätám si, ako som hocikedy v kuchynskom okne videla futbalovú loptu, ktorú si tam kopali neposlušné chlapčiská. Pred panelákom bolo pieskovisko, v ktorom som sa aj ja rada rýpala. Mala som full výbavu- hrable, lopatku, vedierko, formičky, sitko. Sitko som mala najnovšie, lebo to staré, ktoré bolo vlastne tiež nedávno kúpené, mi šlohla jedna „kamoška". Tak som bez sitka a s plačom prišla domov. Na druhý deň prišla mama domov s novým sitkom. A svet sa zase začal točiť. A potom sme sa presťahovali.
Pred Vianocami sa každému z nás zvyšuje súcitnosť a dobrosrdečnosť v krvi, tak sme sa aj my s Tulips rozhodli urobiť niečo záslužné a nezištné. Celodenná hra pre deti z detského domova, to je ono! Aj keď som pri príprave nepomáhala (zápočtový týždeň sa nezaprie), v deň D som bola na mieste.
Moskovské dobrodružstvo sa skončilo. Mám zmiešané pocity. Samozrejme som sa tešila na všetkých ľudí, ktorých som nechala doma, ale predsa len, za 2 mesiace som si tam zvykla. Hlavne mi chýba, že už nehovorím po rusky. Zvykla som si hlavne na život na internáte, lebo v Moskve by som nastálo žiť nechcela. Je tam veľa ľudí, všetko veľmi ďaleko, veľká zima, veľké rady na všetko, veľká chudoba a veľké bohatstvo, proste všetko v obrovských rozmeroch... Tak aspoň pár mojich postrehov na záver:
Cez víkend sme sa všetky tri zaľúbili. Dokonca aj Marek. A všetci do toho istého. Do mesta Petrohrad.
Pár nových postrehov a zážitkov za posledný týždeň. Jednou vetou: Keď tancuje tuleň, smrad sa šíri hore, až do Ameriky...
Takže pekne po poriadku. Odpovedám na otázku v diskusii: bývame a aj chodíme do Štátneho Inštitútu A.S. Puškina. Čiže pekne v teplúčku a v papučkách prejdem z izby do školy. A teraz jeden silný kultúrny zážitok – spomínaný koncert. Tak ten bol len pre odolné žalúdky. J
Včera sme mali konverzácie s veľmi nezáživnou pani. Pripomína mi trošku korytnačku, asi tými spomalenými pohybmi. Desili sme sa toho, čo pre nás opäť vymyslí, pretože teda tri krát zábavná nie je. Prišla s tým, že nás čínska skupinka pozýva k nim na hodinu, aby sme sa zoznámili. Tak sme sa potešili, že sa zoznámime s novými ľuďmi a dozvieme sa niečo nové o Číne.
