Doobeda som na fare v Smoleniciach zohrievala guláš pre hladošov, nech sa po náročnom doobedí pripravia na ešte náročnejšie poobedie. Nasleduje malá ďakovná vsuvka, ktorá patrí smolenickému pánovi farárovi, ktorý nám poskytol svoje priestory (snáď to neoľutoval) a tete Cagi sa super pochúťku. Takže doobeda som zohrievala guláš a pri hrncoch preberala vážne témy s Džanou. Okolo jednej prišli deti. Výstižnejšie by však bolo povedať, dovalili sa. Podľa mňa celá dedina vedela, že sa na fare niečo deje. Bolo ich 18, plus 2 vychovávatelia. Nás bolo tiež asi toľko, ale udržať ich všetkých v jednej miestnosti nebolo v našich silách. Iba guláš to dokázal a aj to len na chvíľu.
Po obede a krátkom oddychu sme pokračovali v hre. Teraz som už aj ja bola v teréne so skupinkou detí. Na začiatku sa 3 najmenšie na mňa zavesili a tak sme hrali až do konca. Všade bolo plno snehu, okolie Smolenického zámku vyzeralo ako z rozprávky. Deťúrence si sneh poriadne užívali, stále „akože" padali a ja som ich stále musela úplne naozaj zdvíhať. Okrem detí som ešte častejšie zdvíhala nohavice jednému chlapčekovi, ktoré mu padali až po kolená. Mal na nich síce opasok, ale ten mal svoju slávnu funkčnú minulosť už dávno za sebou.
Poobedná hra vyzerala asi takto. Mimi a ja, 7 detí od 9 rokov po 15, každé ide iným smerom, všetci hádžu sneh, hádajú sa, bijú sa, kričia, váľajú sa po zemi a pripravenú hru hrajú veľmi avantgardným spôsobom. Ale hlavne, že sa im páčilo. Ako povedalo jedno dievča: „Aspoň budem mať nejaký zážitok." Chlapčeka s opaskom za zenitom som sa pýtala, či už bol niekedy v Smoleniciach. „Raz ma sem ocko zobral na výlet." Po ceste na späť som upozorňovala jedno dievča, aby išlo nabok, že ide auto. Reakcia: „Mne by nevadilo, keby ma zrazilo. Aspoň by som mala pokoj." Strašné počuť z úst 14 ročnej baby.
Najprv som sa bála, nevedela som ako sa k nim mám správať, čo povedať, aby som niečo neprešvihla. Bol to veľmi náročný deň, no krásny zároveň. Tie deti a mladí ma dostali. Ani neviem čím, možno svojím neprifarbeným, priamym pohľadom na svet. Pri nich si človek uvedomí, čo všetko má a ako mu je dobre. Dalo by sa ešte o veľa veciach hovoriť, ale asi by neboli veľmi veselé...
Sľúbila som im, že po sviatkoch, ktoré trávia s rodičmi, ich prídem pozrieť. Len neviem, či tam chcem ísť kvôli nim, alebo kvôli sebe...
