Z druhej strany asi vedia, prečo sme to nevedeli skôr, keby sme to vedeli neviem či by sme sem išli... No dobre, išli asi aj tak, ale nie s takým nadšením. Internát mame v Petergofe, čo je asi 30 km od Petrohradu. Áno sú tam krásne parky a fontány a paláce.... Ale to nás na srdci nejak extra nehreje. Do školy trvá cesta 2 hodiny, z toho 45 minút je jazda na maršrutke. To nie je nič pre slabé žalúdky. Ujo šofér sa riadi heslom: „Nezastavujem, máme spozdení." A potom ešte jazda metrom.
Ja som z toho vyviazla najlepšie, zatiaľ bývam u "známeho". Baby hľadajú privát, lebo prísť na 5 mesiacov do Petrohradu a z toho každý deň zabiť 4 hodiny cestou nie je práve najlákavejšia predstava. Jeden byt sme už boli aj pozrieť, v časti mesta, ktorá sa vola Parnas. Nenachádzali sa na nej ale žiadne bájne tvory, iba túlavé psy a opití robotnici. ( Poprípade túlaví robotnici a opití psy - pozdravujem p. Šichtu) Prišli sme tam o pol hodiny skôr, tak reku že si dáme niekde ešte čaj. Pri -25 stupňoch sa vám vonku veľmi čakať nechce. Na výber sme nemali, bol tam len jeden fast food, tak sme vošli. Okrem smradu tam sedeli 3 chlapi v roku pri stole, ktorí mali už očividne nakúpené. Jeden z nich obzvlášť, ten vyzeral, že je v kóme. Keď mu jeho kamoši začali svietiť do očí a zisťovať či ešte žije, pochopili sme že predsa len -25 nie je až taká neznesiteľná zima. Byt bol síce fajn, no ale viete, tie opité psy...
Tak teraz hľadáme ďalej. Za tento týždeň sme boli v škole viac krát. Vždy kvôli úplne zbytočným papierom, s ktorými nás posielali od jedných dverí k druhým. Vďaka tomu sme zistili, že najhoršia úradníčka je tá, ktorá drží diétu a vy k nej prídete po obedovej prestávke. A keď sa pomýlite v dotazníku, na základe ktorého máte dostať registráciu, je to cele v ....
Každá baba si tu rieši tuto situáciu po svojom. Niektoré sa smejeme, iná si namiesto 15 kvapiek na hrdlo naordinuje 15 kvapiek na ukľudnenie, z ktorých je predpísaná maximálna dávka 4 kvapky. Ale v pohode Ivet, uznávam ťa, aj keď si vôbec nepamätáš, že si sa fotila pred Ermitážou. Situáciu ešte môže ilustrovať Kikin výrok: „Ja asi začnem fajčiť. A asi aj trávu." Kto pozná Kiku, chápe aká vyhrotená situácia bola.
Myslím, že na začiatok vám toto stačí, snáď to aj Veva dočíta dokonca. A keď nezamrznem, tak vám napíšem v blízkej dobe znova.
Čavko kakavko!
