Môj život v Moskve – 1. Prvé dni

Najbližších 7 týždňov strávim v Moskve spolu s ďalšími 48 Slovákmi, ktorí si tiež podali prihlášky na stáž na Puškinov Inštitút. Nebolo to nič náročné, stačilo vypísať pár papierov a čakať. A my sme sa dočkali. Dokonca, už sme aj tu. Tak vám o tom niečo napíšem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

V piatok som z Trnavy vyrážala o 5.40 ráno, o 6.30 bol odchod z Bratislavy na Swechat. Lietadlo malo letieť o 10, ale však sa neponáhľame, tak odletelo o 10.30. Počas kontroly som sa musela dokonca aj vyzuť, lebo moje topánky sa rozhodli, že budú pípať. Trapas hneď na úvod , však prečo nie. J Lietadlo sa konečne odlepilo od zeme a vtedy som si uvedomila, že už niet návratu a že tých 7 týždňov chtiac-nechtiac budem musieť v tej Moskve nejako prežiť. Let trval 2 hodiny 30 minút, ale keďže v Moskve je o 2 hodiny viac ako u nás, pristáli sme o 3 poobede. Okolo 4 sme sa nalodili do „super moderného“ autobusu, ktorý pre nás poslali a keďže to trošku nevypočítali, bolo tam o 3 miesta menej ako študentov. Môžete tri krát hádať kto stál. J Kristínka, Marek a ja. Státie samo o sebe by nám nerobilo problém, veď v lietadle sme skoro 3 hodiny sedeli. Lenže v uličke boli ešte nahádzané príručné batožiny, ktoré sa nezmestili dole a cesta, ktorá by trvala maximálne tak 50 minút, nám trvala asi 2 a pol hodiny. Možno aj viac, bola som taká unavená, že si to naozaj nepamätám. Počas tejto cesty výraz „zápcha“ pre mňa nabral nový a neuveriteľný rozmer.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sme po tejto „rýchlej a zbesilej“ jazde doslova vypadli z autobusu a konečne sme sa nadýchli čerstvého vzduchu, čakalo nás ďalšie čakanie. Predsa ubytovať toľko študentov nie je ľahké, hlavne ak vypisujete všetko rukou. Bill Gates by len čumel, chudák...

Asi o pol 8 sme sa konečne dostali na našu izbu. Z hrôzou sme ju otvárali, lebo historky o šváboch sa dostali aj do našich uší. Našťastie, na záver dňa, nás čakalo aspoň jedno milé prekvapenie. Izba je úplne použiteľná. Dokonca máme na nej aj fungujúcu mrazničku, ktorá sa tvári ako chladnička. Vďaka nej pre nás už neexistuje pojem liter mlieka, ale kus mlieka a tak podobne. Hlavne, že funguje.

Skryť Vypnúť reklamu

Všetku batožinu sme nechali tak ( tu ďakujem Marekovi za pomoc, lebo môj kufor bol neuveriteľne ťažký, dokonca mám aj jeden pľuzgier z neho) a hneď sme utekali do najbližšieho obchodu, pretože každý bol nechutne vysmädnutý. Do lietadla si vodu vziať nemôžete, na palube vám dajú deci džúsika, tu pitná voda nie je, takže obchod bol jediné riešenie. Obchod sme našli, nakúpili sme si základné potraviny a hneď sme boli spokojnejší.

V sobotu pre nás nikto nemal program a tak sme sa vybrali kam? No predsa na Červené námestie. Videli sme plno ruských mladomanželov ako sa fotia pred Chrámom Vasilija Balženého a vďaka tomu sme zistili, že ruské nevesty nemajú vkus. J Tak sme sa aj my odfotili vo všetkých možných kombináciách, s každého možného uhla. Potom sme sa presunuli k Chrámu Krista Spasiteľa a odtiaľ na Arbat. Takže úvodnú obhliadku mesta sme mali úspešne za sebou. Do centra sme cestovali metrom, lebo ináč sa nedá. Prvý raz v metre som sa veľmi čudne cítila, lebo ľudia na nás veľmi zvláštne pozerali. Lepšie povedané - zazerali. Ale potom sme si všimli, že tu zazerá každý na každého, aj v metre, aj v obchode, aj na ulici...Možno preto trošku pútame pozornosť, keď sa usmievame.

Skryť Vypnúť reklamu

V pondelok nás čakala povestná ruská byrokracia. Opisovať to celé nejdem, to treba zažiť. Buď sme stáli v rade a čakali, alebo sme museli niečo vypisovať, alebo platiť.... O tom bol celý deň.

No a dnes ráno sme mali prvý krát školu. Zatiaľ máme za sebou konverzácie a také niečo ako vlastiveda o Rusku. Každý nám dal hneď úlohu, takže nudiť sa určite nebudeme. J

Prvé dojmy sú zatiaľ pozitívne, aj keď pre mňa ako Slovenku je Moskva neuveriteľne obrovská. Do centra trvá cesta metrom asi 40 minút. V Trnave by som bola pešo na druhom konci mesta za taký čas.

Dnes ráno sa nám prihovoril jeden profesor, povedal, že bol v Bratislave a že ešte v nejakom meste blízko pri nej. Tak sme začali hádať čo by to mohlo byť, lebo si nevedel spomenúť. Tipovali sme Modru, Senec, Pezinok, ja som si neodpustila Trnavu...Ale ani jedno z toho to nebolo. Potom si spomenul a povedal Nitra. Tak sme sa na neho usmiali, že pre nás to až tak blízko nie je.

Skryť Vypnúť reklamu

Mám pocit, že v Rusku všetko naberá iný rozmer. Práve odchádzame do parku VDMCh, tak som veľmi zvedavá čo nás tam bude čakať. Potom dám vedieť. J

Kamila Mišíková

Kamila Mišíková

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...treba zazit... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu