Ľjubov (neviem, či to je správne po slovensky prepísané, tak sa volá naša učiteľka) Číňanov veľmi vychválila, že tam sú budúci diplomati a neviem čo ešte všetko. Tak sme tam išli s očakávaním trapasu, že Číňania budú vedieť lepšie po rusky ako my, Slovania. Musím povedať, že po rusky rozprávali výborne, keď si predstavím, že to je úplne iný jazyk. Keby som ja tak vedela po čínsky, tak si môžem gratulovať. Naši noví kamaráti nám na úvod zaspievali nádhernú čínsku pieseň, ku ktorej mali aj ruskú verziu. Naozaj bola krásna, mala som z nej zimomriavky. Po pár úvodných slovách učiteľky odišli a my sme dostali voľný priestor.
Najprv nám každý povedal svoje ruské meno, ktoré si tu vybrali, pretože nikto nebol schopný ich naozajstné meno vysloviť alebo si aspoň zhruba zapamätať. Ďalej nám rozprávali o ich sviatkoch, národnom jedle, ktoré je v každej provincii iné. Prišlo ich sem 50 a to len tí najlepší z celej Číny. Chudáci, keby vedeli, že zo Slovenska sa sem dostane skoro každý. J A možno má Ľjubov fakt pravdu a niekto z nich bude známy diplomat, tak sa potom budem chváliť, že som sa s ním kedysi v Moskve stretla.
Po ľahkých témach sme prešli na trošku ťažšie, načrtli sme tému ich budúcnosti. A vtedy to prišlo. Povedali, že keď budú dospelí, chcú byť v komunistickej strane. Najprv som si myslela, že zle rozumiem. Ale, bohužiaľ, som rozumela dobre. Hovorili to s takou túžbou v očiach a hlase, že mi z toho bolo až čudne. Jedna z nich je v strane už teraz, povedala že zo 160 študentov čo u nich je, je len 6 v strane. Bola na to očividne pyšná a mám pocit, že jej ostatní trochu závideli. Podľa mňa je taký nepísaný líder tejto skupiny. Tvrdili, že sú komunistom vďační, za to ako im je teraz dobre a že je to veľká sláva pre človeka, ak je v strane. Mala som z toho veľmi zvláštny pocit a stále neviem čo si mám o tom myslieť. Je mi jasné, že oni sú vychovávaní úplne ináč, ale vzhľadom k našej minulosti stále neviem, ako sa k tomu postaviť. Ale aspoň si stále pripomínam, že na svete sa dá žiť rôzne. A každému kto si myslí, že Aupark alebo námestie v jeho rodnom meste je stred sveta, odporúčam zbaliť sa a ísť niekam sám, spoznať svet, rozšíriť si obzor. J (Nechala som sa uniesť.)
No a dnes som bola pozrieť koho? Najznámejšieho obyvateľa Moskvy.......Lenina. A niečo vám poviem – vôbec nevyzeral, že je ešte stále živý. Skôr vyzeral ako od Madame Tussauds. Taký maličký, voskový a vôbec nie živý. Jednu ruku mal zovretú, asi sa pred smrťou hneval. Všetci príslušníci stráže mali veľmi dôstojný a prísny výraz. Asi to je pre nich česť, strážiť mŕtvolu. Mne sa chcelo aj trošku usmievať, ale jeden strážnik na mňa škaredo pozrel, tak som sa začala aj ja tváriť dôstojne a vážne. K Vladimírovi si nič nemôžete zobrať, všetky veci sme museli nechať nedôveryhodnej tete, ktorá si za to vypýtala 40 rubľov. Ale budiš, žiadne iné vstupné tam nebolo. Po odovzdaní kabelky sme ešte museli prejsť cez senzor ako na letisku. História sa opakovala, opäť som pípala. Tak ma prísny ujo musel skontrolovať ručným senzorom. Zdvihla som ruky a celú ma s ním prešiel, aj spredu, aj zozadu. Spolužiaci sa na tom zabávali, keďže čakali už len na mňa. Dôkladne skontrolovanú ma konečne pustili za otcom komunizmu. Asi sa chceli ubezpečiť, že nemám pri sebe zbraň, aby som ho náhodou nezastrelila...
Po Leninovi sme si chceli ísť pozrieť Kremeľ. Keď sme sa konečne dočítali, koľko bude stál lístok, pán v pokladni zamkol dvere zvnútra. Najprv sme si mysleli, že nás tam nechce vpustiť, ale potom niekto inteligentný z nás prečítal na dverách, že Kremeľ je otvorený každý deň v týždni, okrem štvrtka. J Tak sme sa odviezli na Izmajlovskij Trh, popozerali gýčové suveníry (medzi iným 20 miestnu matriošku), pre ktoré sa vrátime na konci pobytu a išli s veselou náladou domov.
Ani neviem ako a prvý týždeň je pomaly za nami. Zajtra sa v škole chystá nejaký koncert, tak potom zreferujem, že čo a ako.
????!
