Zvládla som to! Ani sama som neverila, že prejdem 400 km pešo. A podarilo sa. Mám za sebou 12 dní chôdze od skorého rána do neskorého večera, pobyt v dvoch poľských rodinách, hodiny strávené rozhovormi a smiechom, občas i plačom, pár nových priateľov. Ale hlavne mám úžasný pocit z celej púte do Čenstochovej, ktorá ma napriek fyzickej náročnosti nabila neuveriteľnou energiou. Ale pekne po poriadku. Odchádzali sme 12. augusta ráno. Prvý deň bol dosť náročný, pretože som nevedela čo ma vlastne čaká. Na programe bolo hneď 31 km a keďže ja nie som nijaký turista, bolo to pre mňa nepredstaviteľné množstvo. Doobeda som ešte hrala hrdinu, ale poobede to už išlo dole vodou. Príchod bol naplánovaný okolo pol 8, od 5 som rozmýšľala, ako povedať že chcem ísť autom. Ale hrdosť mi to nedovolila a ani neviem ako, zvládla som prvý deň po vlastných. Pred kostolom vo Vrbovom nás čakali naše kuchárky a šofér auta s batožinou. Hneď ako nás uvideli, začali tlieskať. Hneď ako som ja uvidela ich a počula potlesk, začala som zatláčať slzy. Bola som dojatá a šťastná, že som to zvládla. A hlavne som tomu stále neverila. To bol len prvý deň.
Ďalšie dni po príchode sa mi už plakať nechcelo, nejako som si na to zvykla. Počas prvého dňa som zistila, že ľudia nám kývajú z dvorov, že nám nosia ovocie a vodu a v podstate sa väčšina veľmi teší, keď nás vidí. Keď vidí partiu prevažne mladých ľudí, s krížom na čele, slovenskou zástavou ako ide cez ich dedinu a spieva si, tancuje a teší sa zo života. Tie usmiate tváre ľudí okolo, kývajúce ruky a dobrosrdečnosť bez nároku na odmenu mi dodávala energiu ísť ďalej. Vždy sa niečo z tohto zázračne zjavilo, keď som si myslela, že neprejdem už ani meter navyše. Náročný a krásny prvý deň som zakončila poriadnym pľuzgierom. Bola som prvá obeť našej zdravotnej služby a možno aj trošku pokusný králik. Každý mal inú metódu, tak prečo ich hneď všetky nevyskúšať? Tak som trochu pokričala v telocvični kde sme spali, ale nikto sa nad tým extra nepozastavoval. Asi si všetci hneď prvý deň zvykli, že ma je všade a vždy počuť. Našťastie toto bol prvý a aj posledný pľuzgier, takže som obišla ešte veľmi dobre, v porovnaní s niektorými spolupútnikmi. Druhý deň sme obedovali v Čachticiach. Keďže dievčatá vždy potrebujú ísť na toaletu, kedykoľvek sa zastane, ani v Čachticiach nás to neobišlo. Keď sme sa rozhodovali, kde nás uvidí najmenej ľudí, prišla teta a ponúkla svoju toaletu. Samozrejme sme sa veľmi potešili, dobrá toaleta predsa nikdy nie je zlá. Toaleta, presnejšie kadibúdka, bola v záhrade plnej sliviek a tak kým sme sa všetky vystriedali, sme naoberali aj pár sliviek. Teta bola veľmi rada, že nám mohla aspoň takto pomôcť a my sme sa v tej horúčave ovociu tak isto potešili. Nocovali sme v Beckove pod zrúcaninou v školskej telocvični.
Na obed tretieho dňa sme prišli do Trenčína. To som si hovorila, že sme blázni, že pešo v Trenčíne z Trnavy, to nemôže byť normálne. Trenčín bol ale veľmi zaujímavý. Ísť cez dedinu, spievať kostolné pesničky a tancovať ešte nebolo nič, v porovnaní s tým, urobiť to isté v Trenčíne na pešej zóne, kde bolo plno terás, reštaurácií, kaviarní, plno ľudí, ktorí nebudú chápať. V tej chvíli to ale nikto z nás neriešil a tak sme spustili na plno. O to to však bolo oslobodzujúcejšie.
Prvých pár dní sa mi zdalo nekonečných. Stále som mala pred sebou viac ako 10 dní a to sa mi nezdalo normálne. Po piatom dni sa však tento pocit prelomil a ani neviem ako to celé uplynulo. Napriek tomu, že všetky dni sa na seba podobali, každý deň bol pre mňa výnimočný. Každý deň sme boli bližšie k cieľu.
V niektorých dedinách na nás čakali babky pred kostolom, ktoré boli veľmi šťastné, keď nás zbadali. Po ceste som všeobecne videla plno tiet, ktoré utierali slzy a kývali nám s dojatým úsmevom na tvári. Toľko koláčov, čo som zjedla za tie dva týždne, som nezjedla dokopy za celý život. Vo väčšine dedín vedeli, že prídeme, lebo tadiaľ ide púť každý rok v ten istý deň a tak boli prichystaní. Každá babka sa chcela podeliť o koláčiky, ktoré sú asi pýchou každej z nich. V niektorých dedinách nám dokonca pripravili obed v kultúrnom dome, na ktorý sa poskladali ľudia v kostole. Tetušky nás s hrdosťou obsluhovali, nosili na stôl dobroty ako na svadbe. Urobili by pre nás všetko, podľa mňa sme boli pre nich hrdinami a ony boli šťastné, že nám môžu pomôcť a pohostiť nás. Toľko srdečnosti, ochoty a štedrosti čo som videla za tieto dva týždne, som si ani nevedela predstaviť. Na svete je stále veľa ľudí, ktorí by vám dali aj to posledné čo majú. A to som ešte nevedela, čo nás čaká v Poľsku.
V Poľsku je tradícia pútí oveľa dlhšia, je to u nich bežné. Zatiaľ čo u nás je to skôr výnimka. Na Slovensku boli ľudia super, väčšina opätovala úsmev alebo pozdrav. V Poľsku nám však ľudia kývali prví, prví sa na nás usmiali. Pohostinnosť bola aj tam obrovská. V Poľsku sme spali dvakrát v rodinách. Obidve rodiny, do ktorých som sa dostala boli úžasné. Prvá rodina mala 5 vlastných detí, jedno dievčatko mali adoptované a ďalšie tri s Downovým syndrómom mali v pestúnskej starostlivosti. Niekto si povie, že to je nemožné. Ja si po skúsenosti s touto rodinou poviem: „ Úžasné." Bol to dom plný života, lásky a radosti z každého dňa. Boli živým príkladom hesla: čím viac dávaš, tým viac máš. Ako skonštatovala Veronika: „V tom dome sa nebýva, v tom dome sa žije!" Neviem to ani opísať, odporúčam ísť cez Zywiec a skúsiť na vlastnej koži. V druhej rodine som zase videla tak úžasnú lásku manželov, že som mala pocit, že som v románe Steelovej. A s takou istou láskou rozprávali o svojich synoch. V obidvoch rodinách bolo niečo zázračné, čo nemá len tak hocikto.
Tých 15 náročných dní prešlo veľmi rýchlo. Ani som si nevšimla a už sme kráčali po aleji pred Bazilikou, ktorá bola naším cieľom. Prvý raz sme ju uvideli na obed posledného dňa chôdze z kopca, kde sme mali prestávku. Bol to krásny pocit, prvý raz uvidieť svoj cieľ, za ktorým ideme tak dlho. Tento pocit však nebol nič, v porovnaní s tým, ktorý ma ešte len čakal. Eufória nastala na aleji, kde sme veľmi nahlas spievali, aby všetci vedeli, že ideme. Opäť sa opakoval rovnaký scenár s dojatými tetami a kývajúcimi rukami. Bolo to však oveľa silnejšie, lebo sme vedeli, že cieľ je na dosah. Úplne na konci aleje, tesne pred schodmi k Bazilike, sme si všetci na znak vďaky ľahli na zem. Kvôli tomuto pocitu by som to kľudne prešla celé ešte raz. Nikto neriešil, čo si budú myslieť okoloidúci, nikto neriešil, že bude špinavý. Každý bol tak šťastný, že toto bola asi najprirodzenejšia vec, akú sme tam mohli urobiť. V tomto momente som zabudla na všetky nepríjemnosti, bolesť, ťažkosti, ktoré som musela prekonať počas púte. Kvôli tomuto momentu som to celé podstúpila a ten moment bol dokonalý.
Počas týchto 15 dní, som zažila množstvo obohacujúcich rozhovorov. Z jedného veľmi neskorého ale veľmi kvalitného, som si zapamätala: „To, či je rozhodnutie správne sa dá ľahko overiť. Ak sa pre niečo rozhodneš a ak to aj hneď neurobíš, ale si naisto rozhodnutá, v tvojej duši zavládne pokoj." Neviem, či to je z nejakej knihy, ale veľmi mi to pomohlo. Rozhovorov bolo veľa a boli rôzne. V tých ťažších som sa opäť o kúsok priblížila k niektorým ľuďom, v tých ľahších som zabudla na ťažkosti.
Dlho som sa rozhodovala, či mám „zabiť" 15 dní prázdnin púťou, kde sa budem viac trápiť ako tešiť. Je predsa august, mohla som byť niekde pri mori na pláži, alebo len tak doma relaxovať. Už dávnejšie som sa však nechala počuť, že by som išla púť. Povedala som to asi v návale akčnosti, ale ľudia si to pamätali a bolo ťažké sa z toho vyvliecť. Tak som to teda riskla a do teraz som z toho nadšená. Fyzická a psychická náročnosť dokáže ľudí neuveriteľne spojiť, a my sme tam na 15 dní vytvorili 40 člennú rodinu. Ísť na púť bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí.
A opäť som si v praxi overila, že nič nie je nemožné!
