Ako sa mám a tak podobne. Pýtala som sa jej, čo má v pláne keď skončí semester, lebo ešte v Prahe hovorila, že v Čechách bude až do konca júla. Vtedy som si spomenula na svoje pozvanie a v hesle: slovo robí ženu! som sa jej opäť opýtala na jej návštevu Slovenska. Zdá sa, že nezabudla ani ona. Dohodli sme termín, ktorý sme ešte potom pár krát zmenili, aby vyhovoval obom. Mala problém s vízami, keďže Hong Kong nie je v Schengene, ale nakoniec skonštatovala, že keď pôjde autobusom, nikto ju kontrolovať nebude. Ja som sa po návrate z detského letného tábora, pustila do upratovania domu, lebo nikto nevie ako v tej Číne ľudia vlastne žijú. Vo štvrtok prišla sms s časom príchodu do Bratislavy. Tak v piatok doobeda, zo zvláštnymi pocitom vo vnútornostiach, som nasadla na vlak z Trnavy do Bratislavy a odtiaľ na Mlynské Nivy. Začínala som pochybovať, či som dobre urobila, veď sme sa v tej Prahe zas až tak veľmi nespoznali. Čo keď si nebudeme mať čo povedať, nebude sa jej tu páčiť, bude sa nudiť... Ale keď vyskočila z autobusu a vrhla sa na mňa, vedela som, že tu tých 5 dní nejako vydrží. Bola veľmi rada, že ma vidí, až som sa divila. Samozrejme aj ja som bola veľmi rada. Po ceste do Trnavy mi porozprávala o jej cestách po skončení semestra. Bola v Španielsku, Holandsku, Anglicku a neuveriteľných 22 dní v Poľsku! Keď to prvý krát povedala, myslela som si, že som zle rozumela. Potom mi to povedala asi ešte 5 krát a pochopila som, že naša spoločná kamarátka z Poľska, ktorá bola na rovnakom internáte, je blázon. Ako všetci Poliaci, ktorých som tam stretla.
Snažila som sa vymyslieť nejaký program, aby sa tu nenudila a zároveň, aby toho videla čo najviac. Hneď v piatok sme išli ešte s jednou kamarátkou na Červený Kameň. Po ceste na Červený kameň sme videli plno slnečnicových polí. Aj všetky naše ďalšie cesty išli popri nich. Veľmi sa jej to páčilo a na základe toho nazvala Slovensko: „ The land of sunflowers.“ Na hrade sme absolvovali anglickú prehliadku. Christine bola spokojná a to bolo pre mňa hlavné. Na Červenom Kameni, okrem iného, videla aj prvý krát v živote netopiera a priznám sa, že tak blízko pri hlave som ho videla prvý krát aj ja. Celkovo v Európe videla viacero vecí prvý krát. Napríklad, pre nás taký obyčajný sneh. Keď ho videla z okna internátu, nevedela čo to je, tak si do školy zobrala dáždnik, aby ju to nezašpinilo. Až po pár dňoch sa dozvedela, že to je sneh. Potom dáždnik už nenosila. J
Po prehliadke Červeného Kameňa sme sa vrátili do Trnavy. Zamierili sme rovno do nášho obľúbeného podniku, kde nás už čakali moji kamaráti. Objednali sme si pizzu s bryndzou – slovenská hrdosť sa prejavila a Christine už v Prahe tvrdila, že bryndza jej veľmi chutí, keď som jej uvarila bryndzové halušky.
Myslím, že Christine si všetci obľúbili už v ten večer. Bola absolútne bezprostredná, s ničím nemala problém. Aj keď mi pred tým hovorila, že v Číne si ľudia držia dosť odstup, ona sa kľudne objímala s mojimi kamarátmi pri lúčení, tak ako to videla robiť nás.
Druhý deň bola na programe prehliadka Trnavy, Smolenického zámku a večer najlepšia časť programu – opekačka v Chtelnici. V Trnave sme navštívili všetko, o čom som si myslela, že by ju mohlo zaujímať. Aj vďaka nej som sa vyštverala na Mestskú vežu po neviem koľkých rokoch. Po prehliadky môjho rodného mesta sme išli do Smoleníc. Pofotili sme sa pred krásnym Smolenickým zámkom, pretože vnútri sme toho veľa nevideli. Po výborných Smolenických cestovinách sme sa vrátili do Trnavy, zbalili sme si veci na noc a na ďalší deň a už nás aj čakali ostatní účastníci opekačky pred domom. Dobrá nálada začala už tradične v autách. Kývali sme si navzájom, aj všetkým okolo. Naša hostiteľka v Chtelnici mala pre nás už všetko pripravené, takže hneď po príchode sme začali škvariť mäsko. Kým sa mäso škvarilo, s Christine sme vyskúšali jazdu okolo ulice na tandemovom bicykle. Veľmi sa na tom čudovala, ďalšia z vecí ktoré nikdy nevidela. Chúďatko, ani na zem z neho nedočiahla, ale bol to pre ňu neskutočný zážitok. Po prvom chode prišla opäť na rad slovenská hrdosť a teraz v podobe národného odevu. S Džanou sme zobrali Christine do obývačky a začali sme na ňu navliekať všetky časti kroju. Bol jej trošku veľký, lebo je veľmi maličká, ale o to viac jej svedčal. Mala v ňom obrovský úspech. Všetci sme sa s ňou odfotili, s radosťou pózovala. Potom sa zábavy chopili chlapci, pustili ľudovky a učili ju tancovať polku. Bol to skvelý zážitok vidieť maličkú Číňanku v slovenskom kroji ako tancuje na Senzus. Christine si to veľmi užívala a ja som sa samozrejme veľmi tešila. Keď bolo zábavy tak akurát, išli sme si všetci ľahnúť, lebo na druhý deň nás čakal opäť nabitý program. Na pláne boli Bojnice.
Po ťažkom rannom vstávaní sme si pobalili veci a vyrazili. Po ceste do Bojníc sme sa zastavili v kostole, keďže bola nedeľa. Aj Christine bola kresťanka, takže jej to nerobilo problém, naopak, bola rada. Po omši sme pokračovali k nášmu cieľu. Najprv sme išli na prehliadku zámku, ktorá ma veľmi príjemne prekvapila. Ja som na tom zámku bola veľmi dávno a tak to bol pekný výlet aj pre mňa. Prehliadka bola po slovensky, ale vždy jej niekto z nás preložil základné informácie o danej miestnosti alebo nábytku, výzdobe. Myslím, že tam slová až také podstatné neboli, oči mali dosť čo robiť, aby to všetko vstrebali. Po výbornej prehliadke bola na rade ZOO. Keď v ZOO už naozaj nebolo zvieratko, ktoré by sme nevideli, vyčerpaní po celodennom programe sme nasadli do áut a vyrazili v ústrety domovom. Toto bol už tretí deň jej pobytu na Slovensku, pred nami boli ešte dva, ktoré sme si nechali na Bratislavu.
V pondelok ráno nás na stanici v Bratislave čakal náš spoločný kamarát z internátu, vďaka ktorému sme sa spoznali. Keďže je rodený Bratislavčan, s prehliadkou mesta nebol problém. Pekne to rozdelil na dva dni, aby sme aj v utorok mali čo vidieť. A samozrejme, nechal nám čas aj na nákupy, čo sme veľmi ocenili. J Christine videla v Bratislave všetko dôležité a veľmi sa jej toto mesto páčilo. Hlavne to, že tam nie je tak veľa ľudí ako v Hong Kongu.
Za týchto päť veľmi intenzívnych dní som sa dozvedela veľa zaujímavého o Hong Kongu a živote v ňom. Napríklad Christine býva na 39. poschodí, jej kamaráti aj na 70. To súvisí s tou preľudnenosťou. Štúdium na vysokej škole si musia všetci platiť a nie je to len tak, jeden rok stojí 6000 eur. Na túto sumu si prispieva aj ona, popri škole má tri brigády. Veľmi nám závidela, že môžeme voliť prezidenta, čo v Číne nie je možné. (Tak som jej vysvetlila, že niekedy ani tá priama voľba nepomôže k normálnemu výsledku.) Ak nejaké dievča v Hong Kongu fajčí alebo pije alkohol, je považované za veľmi neslušné. Rodičia sú najradšej, keď si ich deti nájdu frajerov/frajerky až po vysokej škole, pretože štúdium je na prvom mieste. Ak niekto začne bývať s partnerom pred svadbou, je to hanba pre celú rodinu. A 5 tisíc minút do všetkých sietí stojí mesačne asi 4 eurá.
Christine sa na Slovensku veľmi páčilo. Stále opakovala, že sú tu veľmi pekní ľudia. Dievčatá sú pekné aj v Poľsku, ale tu sú pekní aj chlapci aj dievčatá a všetky by sme mali byť modelky. A fotky zo slovenskými chlapcami jej budú závidieť všetky kamošky. Vidíte dievčatá, aké poklady tu máme? J
Dokonca sa naučila aj pár slov po slovensky. Vždy keď sme odchádzali z domu, povedala mojej mame na rozlúčku: „Čau mama.“ a babke „Čau baba.“ Ešte zvládla „ahoj“ a zapamätala si meno mojej mačky a psa. Proste prirodzený talent. A samozrejme, vedela si vypýtať pivo. J
Christine veľmi plakala, keď odchádzala, asi 500 krát nechala pozdravovať všetkých, s ktorými som ju zoznámila a sľúbila, že sa ešte určite niekedy vráti. Každého koho sme stretli pozvala k sebe do Hong Kongu. Mňa nepozvala, ja som to dostala ako rozkaz. Tak snáď v júli 2011 napíšem niečo o mojom výlete do Hong Kongu.
Po návrate domov mi stihla už aj poslať pohľadnicu a záložky do knižky, všetko tradičné čínske. Christine je skvelý človek, srdečná, bezprostredná, dala by vám všetko. Keď som bola v Prahe chorá a ležala som na izbe, zatiaľ čo ostaní sa bavili u niekoho na izbe, Christine bola žena činu. Keď som jej povedala, že som chorá, bez slova sa otočila a za pol hodiny mi klopkala aj s uvareným špeciálnym čínskym receptom na nádchu. Tí Číňania asi vedia čo robia, lebo za 20 minút som už bola na izbe s ostanými. Pre ňu to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, ktorú v tej chvíli mala urobiť. Takže ak pôjde niekto do Hong Kongu stačí napísať, ja vám pošlem jej adresu a ona vás privíta s radosťou a s otvorenou náručou. J
I miss you my little chinese sister!
