V našich končinách je každému jasné, že bez silnej finančnej podpory v politickej agitácii nikto nemá šancu uspieť. Preto máme zaregistrovaných viac ako sto politických strán, ale iba zopár z nich má dostatočný kapitál na to, aby sa prebojovali do Národnej rady. Spôsob, ako tento kapitál získali je samostatnou otázkou. Asi sa netreba dlho zamýšľať nad faktom, že ak niekto niekomu pomáha, zväčša tak nekoná z čistého altruizmu, ale prirodzene očakáva, že jeho pomoc bude opätovaná. V rámci recipročných vzťahov je teda zjavné, že ak štedrý sponzor podporí nejakú politickú stranu, očakáva za to nejakú protihodnotu. Inak povedané, prípadný úspešný kandidát politickej strany je svojim spôsobom povinný svoj dlh splatiť formou hájenia záujmov konkrétnych štedrých pomocníkov na jeho ceste za politickým úspechom.
Nie je ťažké si predstaviť, že v konečnom dôsledku sa vlastne každé politické rozhodnutie našich čelných predstaviteľov musí podrobiť schváleniu zo strany najvplyvnejších spoločností, ktoré nikdy nedopustia, aby sa v zákonoch objavilo niečo, čo odporuje ich záujmom. Drobným reprezentatívnym príkladom fungovania tohoto systému je niekoľko rokov sa vlečúci problém zálohovania PET fliaš. Výrobcovia s pochopiteľných dôvodov so zálohovaním nesúhlasia, a teda z horeuvedených dôvodov takýto návrh zákonite musí v zákonodarnom zbore stroskotať. Demokracia, ako systém zabezpečujúci realizáciu vôle väčšiny obyvateľstva, sa tak postupne stáva iba deklaratívnou záležitosťou a nahrádza ju systém s priliehavejším označením: koporátokracia.
Tento stav nie je nevyhnutným a nutným zlom. Situácia má jednoduché riešenie, ktoré vychádza zo samotnej podstaty problému. Politická špička by mala v súlade s princípmi demokracie hájiť záujmy väčšiny obyvateľstva, a teda je logické, že by mala byť "vďačná" práve finančnej pomoci zo strany obyvateľstva. Ak by sa každý občan slobodne mohol rozhodnúť, ktorú politickú stranu chce podporiť (napríklad formou podielu z odvedenej dane), bolo by pravedpodobnejšie, že by politickí predstavitelia v snahe získať väčšie finančné prostriedky uprednostnili obhajobu väčšinového názoru občana pred záujmami vplyvných sponzorov. Ako dôkaz, že dokonca aj v prostredí s korporáciami s extrémnym vplyvom na chod štátu môže zvíťaziť kandidát s masovou finančnou podporou obyvateľstva, môže slúžiť práve na začiatku spomínaný príklad víťazstva Baracka Obamu.
Pálčivou otázkou, ktorá sa tu natíska, nie je tá, či bude Obama dobrým prezidentom alebo nie. Tou otázkou je, či je v našej spoločnosti vôbec záujem o návrat k princípom demokracie v pôvodnom zmysle slova, alebo nám silnejúci systém korporátokracie vyhovuje a svojou nečinnosťou ho v jeho raste chceme podporovať aj do budúcnosti.
