Pri diskusiách na tému korupcie som narazil na veľmi zaujímavý úkaz. Korupcia a jej dlhé chápadlá prerastené našou krajinou za dlhé desaťročia dokázala vybudovať v ľuďoch extrémne odolné psychické bariéry. Každodenný konktakt s korupciou síce nedokázal úplne vyhubiť z ľudí zmysel pre spravodlivosť, česť a spoločenský prospech, dokázal ho však v mene ochrany vnútorného sveta každého z nás zatlačiť do úzadia až na takmer neviditeľnú úroveň.
Azda neexistuje iná téma, pri ktorej by sa v jednej chvíli vaši spoludiskutujúci srdnato pohoršovali nad katastrofálnou situáciou skorumpovanej reality na Slovensku a v nasledujúcej chvíli rýchlo stiahli vlajku vedúc porazenecké, či priam demoralizujúce reči po vašom oznámení, aké konkrétne a dokázateľne účinné protikorupčné opatrenia sa chystáte v praxi realizovať. Niežeby si skutočne zmenu neželali, alebo sa im vaše návrhy nepozdávali, niežeby ste od nich očakávali nejakú osobnú angažovanosť alebo, že by dokonca neverili osobne vám. Je za tým čosi úplne iné.
Typické reakcie, s ktorými sa stretávam v takýchto diskusiách sú po posmechu a veľavýznamných gestách napríklad:
- "všetci kradnú",
- "s tým, ako to je, sa nedá vôbec nič urobiť",
- "nemáš šancu sa tam dostať",
- "ak sa tam aj dostaneš, nedovolia ti nič zmeniť",
- "verím ti, ale časom určite budeš rovnaký ako oni",
- "byť tam, nekradol by som iba ak by nekradli ani iní", a pod.
Tieto reakcie sú v skutočnosti práve prejavom spomínanej ochrannej bariéry, ktorú vytvoril hlboký strach. Strach z toho, že by pod nánosmi nepríjemných udalostí ľudia museli zo svojho vnútorného trezora opäť vytiahnuť vieru v zmenu k lepšiemu a vystaviť ju tak napospas tvrdej realite a poučeniam z minulosti. Museli by tak dať všanc svoj svedomito chránený poklad, ktorým je možné tvoriť úžasné divy sveta ospevované mnohými pokoleniami, ale rovnako aj konať diela skazy lemované generáciami sklamaných duší.
Ľudia na Slovensku sa za mnohé desaťročia pod vplyvom negatívnych skúseností postupne naučili veriť v zlo, aby sa chránili pred jeho následkami. Ktokoľvek, kto by chcel túto ochrannú vrstvu prekonať, stáva sa pochopiteľne podozrivým, bez ohľadu na jeho najlepšie a najúprimnejšie úmysly. Najväčšie škody preto napríklad korupcia nenapáchala na hospodárstve, majetku a verejných zdrojoch, ale v mysliach ľudí. Vytvorila v nich zhubný sebaobranný systém, ktorý akýkoľvek prejav altruizmu a viery v spoločenský prospech automaticky odmietne a označí za smiešny a nereálny.
Do určitej miery je tento mechanizmus ochrany integrity osobnosti úspešnou stratégiou prežitia v ťažkých časoch. Má však z dlhodobého hľadiska jeden vážny nedostatok. Slováci sa vďaka nemu stali najpesimistickejším národom Európy. Nemôže byť totiž šťastný a spokojný ten, kto každý deň očakáva katastrofu, ktorá nepríde, a zlodejmi nazýva tých, ktorí nikdy nič neukradli.
Tak už konečne prestaňme prešľapovať na mieste a zbavme sa tých strašných barikád v nás. Nech môže byť Slovensko zasa krajinou, v ktorej je radosť žiť.
Autor je kandidát č. 18 na poslanca NR SR za stranu Sloboda a Solidarita.
