„Elita“ Vestenický a jeho zbraň pre „elitu“ Tomanovú

Neviem, či sa jeho hodnotenie týkalo bravúrne zvládnutých poradových cvičení podľa Zákl. – Ř - III, či tém týkajúcich sa neustálej hrozby číhajúcej na nás zo strany „nenažratých imperialistov“ preberaných na hodinách Politického školenia mužstva (PŠM) – pozn. lampasáci radi používali skratky. Pán, či súdruh generál sa však pri tom prejavil spôsobom jemu vlastným. Vyjadril to, čo cíti a prejavil sa tým, čo je v ňom. Nenávisťou, zlobou k všetkému progresívnemu, slobodnému, slobodne uvažujúcemu a prejavujúcemu sa, odhodlaním bojovať a vnútiť svoje videnie reality aj so zbraňou v ruke -kameňom /zatiaľ/, nech je to už myšlienka či slovo, človek či skupina ľudí. Veď pre neho je to prirodzené, lebo pán či súdruh generál bol vychovaný, vyštudovaný a rokmi praxe „cepovaný“ takto postupovať a používať praktiky potláčať slobodu najprv kameňom a potom hádam aj „do tankoch“. Nuž dalo by sa pousmiať sa nad touto trápnou scénkou a kulantne ju opomenúť. To by bolo asi to najlepšie, veď na vojne sme hovorili: „Kde končí zdravý rozum, začína vojenská logika“. Dalo, no keby to urobil lampasák v krčme či na buzerpľaci, či jeden z dvoch mediálne známych obyvateľov Pereša. Urobil a povedal to však poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Nuž, neviem, kde a ako skončí „obdarúvanie členov vlády zbraňami“, no bojím sa, že na výsledok už dlho čakať nebude treba. P.S. „Moc kazí ľudí“, povedal ktorýsi filozof a absolútna moc kazí absolútne. Mňačkov román „je umeleckým dokladom tejto tézy, veľmi starej, jednako znova a znova overovanej na škodu vládnucich i ovládaných“. (Zo záložky knihy Ako chutí moc). Moc patrí medzi najdráždivejšie vzťahy v ľudskej spoločnosti. Je ľahké jej podľahnúť, alebo inak „byť mocou opitý“ a naivne si myslieť, že „ja môžem všetko“. Nie, nikto nemôže všetko, ani tých pár „b.....“, ktorí si to myslia.