Moja mama, otec, rozvod... Nie len to malo vplyv na môj osobnostný vývin. Ako sedemnásť-ročná som prišla o všetko. O rodinu, prvú lásku, priateľov, dôstojnosť a hlavne, o chuť žiť.
Žila som, možno asi ešte žijem vo vlastnom svete. Nikto ma nepozná, nikto ma nechápe, nikto ma nechce. Prečo si myslím len ja, že si to nezaslúžim?
Pred dvomi rokmi sa naši rozviedli. Jednou stranou to bolo pre mňa vyslobodenie, pretože som mohla začať dýchať. Avšak zároveň to bol zlom, kedy sa mi začalo pred očami všetko rúcať. Môj priateľ, prvá láska, s ktorým som chodila dva roky sa ukázal ako ťažký narkoman. Dnes je už vo väzbe... Moji kamaráti, dokonca "priatelia" sa mi otočili chrbtom a ráno čo ráno, keď som cestovala do školy sa tvrárili, že ma nepoznajú. Dodnes neviem prečo. Dôsledkom týchto udalostí som sa zhoršila v škole a nemala som dôvod žiť. Nič ma nebavilo, nič mi nechutilo a týmto som si uhnala psychickú poruchu, ktorá sa prejavovala neskutočnými kŕčmi v žalúdku. Cítila som sa sama. Pýtala som sa samej seba: Prečo práve ja?
Ubehlo niekoľko mesiacov a ja sa na veci pozerám inak. Zistila som, že je toľko ľudí okolo mňa, o ktorých by sa mi ani nesnívalo, že majú dajaký problém. No majú ho. Vysmievala som sa ich správaniu, ich hlúposti, povrchnosti, odmietavosti ostatných, no dnes sa za to hanbím. Práve preto, že som sama zažila horkú chuť života, sama som sa stránila a bála okolia.
Čo som týmto chcela povedať? Že ten, áno práve ten vedľa vás, má možno veľký "prúser". Tak otvorte tie oči dokorán, na to ich máte a pomôžte. MY to potrebujeme...
