Ľubica Kanichová
Tak málo stačí...
Prehŕňal veľké, smradľavé stránky novín, hľadel do nich tak priamo, až sa zdalo, že ho to naozaj zaujíma. Možno aj zaujímalo, ale v tej chvíli nemal silu sústrediť sa na nič iné, len na ňu.
Prehŕňal veľké, smradľavé stránky novín, hľadel do nich tak priamo, až sa zdalo, že ho to naozaj zaujíma. Možno aj zaujímalo, ale v tej chvíli nemal silu sústrediť sa na nič iné, len na ňu.
Odjakživa hovorievam, že mužské plemeno je na tomto svete menej závadné. Aspoň ohľadom toho, že nemajú potrebu analyzovať aj iba krivo učesaný vlas na hrive o kúsok lepšie vyzerajúceho soka. My ženy to máme ťažké. Okrem toho, že sme mamy, sestry, dcéry, priateľky a neviem čo ešte, povedzme si úprimne, patríme aj to kategórie drbny, ako by povedali naši západní susedia. Ale čo je moc, to je moc.
Prišla som, videla som, a radšej som odišla? Hej tak nejako by som definovala začiatok niečoho, čo by malo tvoriť moju blízku budúcnosť.
Od malička som bývala na rodinnom dome, s veľkou záhradou, jazierkom, basketbalovým košom, a terasou. Takmer ako z amerického filmu.
O tom, ako som zjedla pokazenú bagetu, presedela pol dňa na záchode, a ešte to bolo celé moja chyba.
Tie dni, kedy opustím školu som si rátala v každom kalendári, ktorý sa hmýril v mojej blízkosti. Vidina prázdnin a pocitu, že už nikdy nemusím prekročiť prah našej zelenej budovy, kde nás týždeň čo týždeň týrali, bola mojou každodennou spoločníčkou. Ale svet dospelých ma raz - dva zobudil z môjho detského snívania.
Ľudia sú všelijakí, no niekedy mi ostáva rozum stáť.
Týždeň po mature, a ja začínam asi šalieť. Už nech som na tej brigáde, pretože o mesiac sa vidím minimálne bez vlasov.
A keď si vyjdeš školu, všetko bude inak, a keď zmaturuješ, spoznáš, čo je život, a keď skončíš strednú, zažiješ pravý dospelácky život, a keď....
Za posledné bony som v Tuzexe zohnala pár retro obrázkov a za eura som kúpila v obchodnom centre ostatné. A pozrite na výsledok. Snáď sa bude páčiť
Nie raz som počula, že muži sú svine. Nič viac a nič menej. A súhlasím, sú. Ale pamätajte si, zvieratká sú tie najúprimnejšie tvory sveta, vrátane svíň.
Príbeh o tom, ako môj brat objavil Ameriku. Alebo, ako zistil, čo sa mu to hompáľa už nejaký ten rok v nohaviciach.
Dnešná mládež síce nie sú hippies, ale ďaleko od toho nemajú. Mohli by sa volať HipHoppies.
Sedíme na obede v školskej jedálni, preberáme trápenia všedných dní, a ja premýšľam o tom, že som ešte nikdy nejedla sviečkovú s hydinovým mäsom. To je možné asi len u nás na obchodke. Dávam si do úst posledné sústo, ešte stále premýšľam o tom kurati, a zrazu započujem niečo, čo ma takmer donúti vypľuť naspäť to, čo som celý obed náruživo analyzovala.
Sedela som s notebookom na posteli a čakala som, kým padne jedna hodina, a ja budem môcť ísť k lekárke, dať si potvrdiť prihlášky na výšku. V tom mi zabzučal fón, a tak som z hrooozne núteným úškľabom zdvihla tú svoju riť a išla dvihnúť. Ale radšej som mala ostať sedieť.
Sú elita. Sú sexi. Sú, akoby povedal Bolek Polívka, héérečky. Obľúbené, neustále usmiate a hlavne moje najlepšie priateľky! Naozaj?