Svoj dôchodok si zatiaľ nepredstavujem nijako. O takých veciach nepremýšlam. No stačí mi sadnúť si do MHD v ktoromkoľvek časovom rozpoložení a rozum mi ostáva stáť. Nad babkami.
Každý piatok letím ako utrhnutá z reťaze na zastávku o trištvrte hodiny skôr, aby som si mohla v autobuse sadnúť, a následne uvoľniť miesto nejakej dôchodkyni. O to by nešlo. Ale najviac čo ma na danej veci irituje je fakt, že stojím prvá v rade uz štyridsaťpäť minút. Z diaľky vidím prichádzajúci autobus a z opačnej strany vidím cupkajúce babky. Drzo sa postavia priamo predomňa a spokojne nasadajú do teplučkého autobusu. Pripadá mi to ako nepísané pravidlo džungle. Že ak mám nad 50 rokov, znamená to, že si môžem robiť čo chcem... Aj sedieť na kavíčke a potom sa na zastávke natrepať na opačný koniec rady.
Dokonca sa mi nedávno stalo, že jednu starkú nik nepustil sedieť. Uvoľnila by som jej sedadlo. Ale povedala som si, že tí pätnásťroční metalisti predo mnou, by mali skôr. Predsa len, bývami v autobuse zle, tak ďakujem Bohu, ak nestojím. No a o tom Bohu... Celú cestu sa babička za nás, neskutočných, mladých hriešnikov modlila. Nahlas. Prosila Boha, aby nám odpustil, aby pri nás stál, aj za to zlo, ktoré všetci prítomní konáme....stačilo povedať. A bez slova by som zdvihla ten svoj zadok. Aspoň ja.
Ale celý problém má základ niekde úplne inde. Ako som spomenula na začiatku, ženy, babky sú nespokojné vždy. Ak sa stane, že autobus je takmer prázdny, treba nás mladých a nevychovaných aspoň poohovárať. Dobre si ponadávať a usúdiť, že čo je to dnes za mládež. Počúvam to takmer každý deň.
Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Ale tí dotiční, ktorí majú neustály problém so všetkým, čo je mladšie o 50 rokov, by sa mohli niekedy pozrieť na seba. Že aj oni koľkokrát nechajú stáť o mnoho staršiu pani, ktorá sa opiera o palicu, a ledva stojí. Len tupo pozerajú do okna a tvária sa, že oni sú na tom rovnako.
