Som už týždeň na maródke, no moja predstava o lenošení pri šálke horúceho čaju s citrónom a medom bola úplne odlišná od reality. Naivne som si myslela, že si užijem čas, ktorý mám len sama pre seba, prečítam si pár maturitných otázok, no prekvapivo som mala dve návštevy. Tou prvou, menej dôležitou bola moja horúčka, ktorej výšku som do doterajšej chrípkovej kariéry ešte nedosiahla. Nepodstatné. Tou druhou návštevou bol chlapec. Chlapec dvanásťročný, chlapec, ktorý navštevuje špeciálnu školu, chlapec, ktorý je synom maminej známej.
Mamina známa. Častá návštevníčka psychiatrickej ambulancie, konzument psycho-lentiliek, ne/matka dvoch detí. Syna a dcéry.
Dcéra. Baba v najlepších rokoch...sladkých sedemnásť. Avšak ona nevie, o čom je reč.
Túto tzv. rodinku poznám ja sama nejaký ten rok. Viac menej z maminho rozprávania. A zimomriavky mi behali po celom tele ako splašené, iba pri príhodách. Nikdy som nečakala, že zažijem dôsledky tejto reality. Ak by som mala uviesť do obrazu, hovorím následovne: Matka upratuje tri, niekedy aj viac krát denne, a to hovorím o kompletných sobotňajších ofukoch. Jej deťom upiera slobodu, práva človeka. Predstavte si, v tomto veku nemajú jej decká vlastné kľúče od bytu. Ak idú skorej zo školy, než ona z práce...nuž, niekde si počkajte. V zápätí, keď prídu zo školy, šup do pyžama, sadnúť pred tv alebo ku knihám, a nech vás ani nenapadne sa opierať o sofu, ešte mi pokrčíte na nej prestretú deku! Ich jedinou záchranou je ich starká, ktorá už na matku poslala sociálku, no žiaľ, mamička má známosti.
A v utorok sa stal zlom. Jej dcéra jej utiekla, pretože ju matka napadla. Utiekla k starkej. Než by to mala riešiť, išla si so svojim priateľom na výlet do Prahy. A syn? No predsa ja ho povarujem. /smiešne, že siedmaka treba varovať/. Mne to osobne nevadilo, jediné, čo bolo kruté, bol pohľad na neho. Slzy sa mi tlačili každý raz, keď som prechádzala okolo obývačky. Od rána do večera sedel neopretý, ba vystretý, nič nepovedal, a ak som sa ho niečo spýtala, ostal úplne vyľakaný, čo sa ma bál. Keď som vliezla do izby, kde prespával, žasla som. Môj brat má pätnásť, a neuprace si nič. On? Paplón s vankúšom určite rovnal dľa pravítka. Keď dojedol, riad si riadne upratal, ale s takou citlivosťou a opatrnosťou ho pokladal na kuchynsú linku, aby náhodou neurobil randál, aby náhodou na neho nezačal niekto hystericky kričať...
Dnes naobed prišla matka po neho. Správala sa ako najlepšia maminka na svete. Miláčik sem, miláčik tam. Pokrytec... No tieto deti, vedú už vopred prehratý boj. Matkyi sa boja a nikdy nebudú svedčiť proti nej. Ale čím si toto zaslúžili? Veď od nej, ďaleko preč, by im bolo tak nádherne.
