Bolo to večer, už si ani nepamätám presne, čo som práve vtedy robila. Snáď som sledovala jeden z tých plytkých programov, ktoré by nás vraj mali zabávať. Zazvonil mi telefón. Číslo neznáme. Po chvíli zaváhania a úvah, kto by to mohol byť sa z mojej strany ozvalo suché "prosím?". Vraj sa tomu hovorí intuícia, niečo ako vnútorný pocit, ktorý vám prezrádza že niečo nieje v poriadku. Srdce mi búchalo hneď v momente, keď som stláčala tlačidlo "prijať". Tam sa len ozvalo: "Je tam Dávidova sestra? Príď si pre neho do parku, je opitý."
Brat mal vtedy iba 14 rokov. Chápete to? Bol športovec a toto bolo snáď prvý krát, čo sa mu niečo podobné stalo. Neviete si predstaviť tie pocity, ktoré sa vo mne v tej chvíli búrili. Mama bola na nejakej pracovnej akcii, tak som jej nechcela kaziť večer. Všetko bolo na mne. V prvom momente, ešte keď som sadla do auta som myslela, že ho tam zbijem. Že ho zošľahám ako hada. V tu chvíľu som ho nenávidela, za to, že moja mama má toľko problémov a on jej len pridáva, bo sa nevie spratať do kože. No všetko bolo inak.
Keď som dorazila na miesto činu, parku, z diaľky som videla skupinku mládežníkov, tak som tam bežala. Realita bola horšia než som si myslela. On nebol iba opitý, do nálady, on bol takmer otrávený. Bol tam pri nich jeden pán. Najprv ma začal vyšetrovať a kadekoho sa vypytovať, či som ozaj jeho sestra. Keď mi uveril, začal ma utešovať, aby som prestala plakať a vyrozprával všetko čo sa stalo. Vraj tam boli aj policajti, aj sanitka, no on ich poslal domov, že všetko je už v poriadku. Celkom nebolo, bo keď som sa brata spýtala, ako sa volá, ani to nevedel, stále iba dookola opakoval: "je to kurva". (nešťastná láska).
Strávila som s ním vonku ešte niekoľko hodín. On iba zvracal a zvracal. Doma som ho osprchovala. A on ma prosil: "Prosím, nepovedz to mame". Žiaľ, nasledujúcich pár dní ma považoval za zradkyňu, najhoršiu sestru na svete. No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Už sa to doposiaľ neopakovalo a Fernet? Ten nemôže ani cítiť.
