Nech sa produkcia všakovakých televíznych staníc snaží sebeviac, najzábavnejšie príbehy čaruje aj tak život. A život väčšiny ľudí sú ich deti.
Každý z nás bol drobcom, ktorý čo i len úsmevom rozčaroval všetkých naokolo. Pre rodičov nebolo nič úžasnejšie, než som išla prvý raz na nočník. Práve vtedy som bola tá naj. Jednoducho hviezda. A keď som tete predavačke odrecitovala "Mámo, táto, v komore je myš...", tak to už som bola bezkonkurenčná. A tieto "udalosti" si niektoré maminky a tatkovia dokonca zapisujú do baby-denníčkov, ktoré po dvadsiatich rokoch vyhrabú medzi kopou iných nezmyselných papierov. Spomínajú. A smejú sa. A okrem toho spomenú aj také príbehy, ktoré nebolo treba značiť, pretože na ne sa nezabúda.
Môj brat chodil do škôlky. Mimochodom, zdanlivo neškodné miesto. No v skutočnosti jama levová. Najčastejšie si deťúrence nosia domov zo škôlky informáciu, že Ježiško neexistuje. No tento raz Andy prekvapil. Nebol to ani Ježiško, ani dedo Mráz, a dokonca žiadny Santa Claus.
Babka otvorila dvere a malý už utekal po chodbe rovno do kuchyne za mamou.
"Mami, mami, ja už viem, čo je to penis!"
V tej chvíli maminu oblial pot. Mapovala, kde je veľká detská encyklopédia a už si predstavovala, že bude musieť vysvetľovať štvorročnému chlapcovi, že deti teda nenosí bocian, ale že, mno, tak teda maminka a tatko, hmm, ako to len povedať...
Než sa prebrala z prvotného šoku, brat pokračoval, a to s obrovským nadšením:
"Ja viem, dnes to hovorili v škôlke. To je taká hra, že? Hrajú ju dvaja ujovia, ktori pinkajú s loptičkou."
Čakala najhorišie, bola pripravená na všetko. Ale toto... ju rozosmialo. So smiechom ho objala, a pekne mu vysvetlila, že síce má pravdu. Je to hra, ale volá sa tenis.
