Už vyše dvoch týždňov mám novú brigádu. Na obedy som si zvykla chodiť do pekárne oproti. Konkrétne Senické a Skalické pekárne, a. s.. Kupovala som si tam denno denne bagetku. Síce to nestálo za nič, ale keď nejete od piatej rána, aj ostnatý drát by som zhltala.
Včera som prišla z pekárne, sadla si. Rozbalila bagetu, povyťahovala šunku (som čiastočne vegetariánka a šunku, to fakt nemusím), slinky sa mi zbierali. Prežúvam prvé sústo. Chutila inak. Kyslo. Ale myslela som si, že má len divnú príchuť. Až keď bola skoro celá zjedená, pozrela som na etiketu. Že spotrebujte do 11. JÚL 2008. Tá prvá jednotka mi nesedela. Bola príliš ďaleko od tej druhej. Celý dátum bol pekne viditeľný, okrem tej prvej jednotky. Napadlo ma, že to bol asi pokus predať niečo staré. Veď tá chuť... Zašla som tam s tým. A pani predavačka na mňa s arogantným tónom zahučala: "No to určite, pokazená teda není". (Keď sme porovnali dátumovku s inou, bolo jasné, že tá jednotka je dorobená). Ale ja som sa nedala a tak mi doslova hodila druhú. Tú som si schovala do ladničky v robote. Na dnes. (poobede som presedela zbytok dňa na wc, s hroznými kŕčmi v črevách, a so strachom, či sa vôbec na tú dovolenku, kam sa chystám v nedeľu, dostanem).
Práca sa vliekla. Moje chuťové bunky sa už búrili. O žálúdku ani nehovorím. Na ciferníku naskočilo jedenásť hodín, tak som bežala dobiť energiu. Klasický rituál - rožbaliť bagetu, idem vyťahovať šunku a v tom som si povedala, čo ak? Tak som si medzi prsty nabrala tej kapusty, dala do úst a skoro ma natiahlo. Znovu zlá. Vypľula som to tam naspäť. Zbalila, a išla do pekárne.
"Nó, tak toto mi moja nevyprávaj, že je pokazená aj tátok. Šak sme včéra s šéfem otvírali aj druhú, a veru nebili pokazené. Doví, kedy sis tú bagetú kúpiua, a včil to chceš tu na mňa válat."
"Čo hovoríte, veď viete, že ste mi ju včera vymenili. Mám aj bloček."
"Tak sis ju volade necháua nekde na sunku, nech sa pokazí" nedala sa odbiť.
"Veď včera pršalo, a bola zima nebuďte smiešna. Nechcem peniaze, nič. Len si uvedomte to, že ja som včera z toho dostala hnačku. Mohla som dostať z tej majonézy salmonelu. To vás netankuje, aké problémy z toho môžu byť."
"A ty ju jakože máš? To už sbyua (bola) aj u dochtora, a aj výsledky máš? Podzívajme sa. Né moja miuá, toto na mňa nezvedeš. Počkaj zavouám temu, co to vyrábjá. Nech dojde."
"A načo. Veď ja som váš zákazník. Nie jeho. Čo on s tým má. Ako dokážete, že tie bagety na noc schovávate? Veď sa pozrite. Pečivo poodkrívané. Nevadí vám, že to muchy obliezajú. Chleba na zemi. Keby vám sem prišla inšpekcia, tak ste hotoví."
"A co mi možú? Už sa bojííím." smiala sa mi do tváre.
Medzi tým prišiel ten pán. Povedala som mu, že nech ochutná z tej bagety, či je dobrá. Ochutnal. A priznal. Je zlá. Ale zavŕšil to týmto:
"A kde ste ju mali cez noc?"
"V ladničke, tu v robote, oproti."
"A prenášali ste ju tam v chladiacom boxe? Nie. Vidíte. Predpisy vravia, že chladené výrobky musia byť udržované v teplote maximálne 10 stupňov. Tak. Takže čo? Pokazila sa vám po ceste."
"Veď pršalo a bola zima. Toto nemôžete myslieť vážne." nevychádzala som z úžasu.
Potom mi len hodili na pult 23 korún, nech dám pokoj, a vypadnem. Ignorovali mňa. Odišla som. Ale od zlosti sa trasiem ešte teraz. Aby som upresnila situáciu. Celú dobu na mňa milá pani predavačka kričala, aj po tom, ako som jej desať ráz povedala, nech prestane, že na to nemá právo. Hold, mám len osemnásť, tak ma nikto neberie vážne.
Pozdravujem zamestnankyňu Senickej pekárne.
