Ako býva zvykom, po štyroch rokoch vzťahu sa rozišieli spolu s tou, o ktorej si myslel, že bude matka jeho detí. Hlupák. Nechcem byť ironická, ale tak to už chodí. Hlavne v dnešnej dobe. Že to, čomu veríme, môžeme rovno prisúdiť ortieľ - zabudnuté. Krátko na to mu zomrela jeho mama. Na pohreb prišla aj ona. Teda aspoň sa mu zdalo, že tam stála. Vtedy nežil, nevnímal a vlastne to možno bola len jeho predstava, práve preto, že zo všetkého najviac túžil, aby pri ňom stála bezporstredne iba ona.
Po večeroch, keď sa vrátil z práce, ktorá ho tak strašne nebavila, sedával mlčky v obývačke bytu po mame. Všade ticho. Poznáte? Také, čo ohlušuje. Sledoval kvapkajúci kohútik, ktorý by mal opraviť, na vrndžiacu chladničku, ktorú by mal naplniť, na dvere, z ktorých by mal konečne vyjsť.
Najviac ho bolelo, keď stretol priateľov. So svojími partnerkami, kočíkmi, psami. A hlavne úsmevmi. Akokoľvek chcel, nedokázal im prejaviť radosť, že ich vidí. Vlastne, prepáčte, on ani rád nebol. Cítil sa znechutený a vduchu si hovoril, prečo radšej nesedel v tej tmavej obývačke. Vtedy si zašiel na drink. Jeden, dva. Niekedy si kúpil radšej fľašu a pil so svojími myšlienkami. Len si stále pred očami premietal to pekné, o čo prišiel. Sústreďoval sa len na jednu myšlienku, že sa už nikdy nezaľúbi a už nikdy nebude šťastný. Ľutoval seba samého.
Pomaly sa z úspešného muža stávala bezmocná troska. Bol mimo sveta. Aj mysľou, aj telom. Začali sa ho strániť ľudia v robote, aj kamaráti. Už ich prestalo baviť, dookola ho zachraňovať, neustále mu dávať najavo, že sú tu pre neho, a že ho majú radi. Nikdy si to nevážil, nevšímal a neskôr každému došlo, že to nikdy ani neuvidí.
Raz si išiel kúpiť znovu svoju kamošku. Vodku. Opäť ho chytila depka, ktorá mu skončila možno tak pred hodinou. Alkohol z neho ešte len vyprchával, no jeho vnútro sa celé triaslo, pri pomyslení na ďaľší pohárik. Zrazu ho vytrhol z myšlienok hlas. "Prepáčte, s dovolením, ospravedlňujem sa, ale chcem prejsť...", počul z diaľky. Otočil sa a zbadal ženu blížiac sa jeho smerom. Chcel sa posunúť, ako ostatní, ale tváril sa, že ju nevníma. Niečo ho tam držalo ako prikovaného. Uprostred uličky. Narazila do neho. V tom momente zacítila vlnu pachu, ktorá jej o tomto mužovi povedala možno viac, než by chcela vedieť. "Mali by ste prestať, a kúpiť iba tie rožky", povedala hľadiac na pokladničný pás. Chcel jej oponovať, no než sa stihol nadýchnuť, zmizla. Keď vyšiel von, obzeral sa, aj keď vedel, že tam už iste nebude.
Doma položil rožky na stôl, schytil noviny a začal čítať. Nedalo sa mu. Vedel, že tá žena mu zmenila život jednou vetou...
