Tešila som sa na Vianoce. Veď som o tom aj písala. Tá atmosféra, prihlúple koledy, ktoré sa miešajú do jedného ohlušujúceho cinkotu rolničiek vo mne vzbudili ducha vianočného. Včera to malo vyvrcholiť. Bola som šťastím bez seba, že pre každého mám najsamsuper darček a ešte včera som sa aj tešila na tie poondiate Vianoce.
Nechcem tu nikomu kaziť náladu. A nie som zvedavá na vaše poburujúce názory, prepáčte. Len to potrebujem zo seba dostať. Povedala by som, že mám depresiu. No nemám ju. Nemám sa na čo vyhovoriť, pretože depresia je o mnoho závažnejší pojem, na ktorý v mojom veku myslím nemám právo. Tak mám niečo blízke a podobné depresii. A žiaľ, neviem to pomenovať.
Je jeden, prepáčte, sú dvaja ľudia, ktorý mi pokazili deň, na ktorý som sa tešila celý rok. Myslela som, že mám pri sebe človeka, s ktorým prežijem tie najkrajšie Vianoce. Ale čo by. Veď ako by to bolo, keby sa mne všetko nezrútilo. Je to vždy a dookola.
Včera v noci som prosila anjelov, prosila som dokonca aj Boha, v ktorého tak celkom neverím, no vtedy som v neho aspoň dúfala, aby to bol len sen, aby som sa zobudila a bol to všetko len jeden prihlúply sen...bože, aká debilná fráza...sen? Realita. Som tu k ničomu. Ľudia ktorým verím, ma klamú, ktorých ľúbim, ma odmietajú, ktorých potrebujem, strácam. A možno je to tak dobre. A má to tak byť. Ale prečo dofrasa nie až o mesiac? Prečo?
