Ale s rozvodom rodičov prišlo sťahovanie. Z dediny do mesta. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Ako som sedela na zadnom sedadle ujovej škodovky. Na prívesnom vozíku bol naložený ešte môj starý písací stôl, na ktorom boli vyryté iniciály Andreja, mojej detskej lásky. Spolu so mnou odchádzali aj moje spomienky. A ani som sa neotočila, ako som to vždy videla v telke. Myslela som len na to, ako sa mi plní sen, bývanie v paneláku.
Prvá žúrka. Ale nie moja. Susedov. Vedľa nás býva mladý pár. Ja som mala pred maturitami, a ako každý poctivý študent som sedávala pri knihách, pokiaľ sa moje viečka dokázali držať nad úrovňou zreničiek. Ale oni, tí milí susedia, si uprostred týždňa zmysleli, že chcú oslavovať. Ležala som v tme, snažiac sa zaspať, a pri tom som počúvala ich húronský smiech. Predýchala som to raz, druhý krát ... a oni ... aby toho nebolo málo pustili si hudbu. Ja som začala znovu, raz, druhý krát, tre ... a oni ... pridali na "volume". Toto už predýchať ozaj nešlo. Taktne som im zaťukala na stenu, že aby si spomenuli, že je streda. Nič. Ešte som to skúsila raz, no žiadna odozva. Pozrela som na hodiny. Bola jedna. To ma už vytočilo, tak som vstala a išla som im zazvoniť.
Otvoril mi pán neznámy. "Čavéés, mojaaa, čo si dáš? Poď ďaleeej", pri tom pozeral niekde mimo mňa, čiže som si nebola istá, či hovorí na mňa, alebo vidí fatamorgánu, v ktorej uprostred stojí prízrak.
"Nie ďakujem, ja som len chcela, či by ste mohli tú hudbu troška, viete, stíšiť. Idem ráno do školy a chcem sa vyspať", snažila som mať nahodený nevinne naliehajúci výraz, ktorý snáď...
"Ale jasné, žiaden problém kočka, už sa na tom pracujeee".
"Ďakujem. Dobrú." zachlácholila som s úľavou v hlase. Ale márne. Iné mi nezostalo, len vydržať domrtva a potom zaspať, poznáte to, ani neviem ako.
Spomenula som si na toto preto, lebo dnes, v snahe zadriemať, som stále počula skučať psíka. Dookola, neúnavne. Nech som bystrila ako chcela, nebola som si istá, odkiaľ zvuky idú. V dome psa nikto nemá... Tak som vyšla na balkón, počúvam, nič.
"Ty čo tu prosím ťa robíš, čo nespíš?", vyrušila ma mama.
"Aaale, stále počujem psa, tak skúšam, či to je zvonka. Susedia dole nemajú psa, nie?"
"Aha, no dnes som videla Soňu s nejakým šteňaťom (to je tá odvedľa), prechádzali sa. Ale možno ho niekomu iba stráži. Musíš to vydržať."
"No fajn", povedala som a odišla som rezignovať do izby.
V paneláku mám vždy o "zábavu" postarané. Ale inak sa nesťažujem.
