Vyjdeme na chodbu a všetci prváci s otvorenými ústami pozerajú, sediaci na lavičkách, držiac knihy, s občasným hvízdotom, ba dokonca (ne)miestnymi poznámkami. My sa tvárime ako bohyňe, vážne, nedostupne a za rohom si každá v duchu povie " to bolo určite na mňa".
Ľ.: "Baby, nezdá sa vám, že v poslednej dobe sa s vami Saška nejako začala baviť? Vždy bola taká tichá, s nikým sa nechcela nič. Sranda, človek nie je tri týždne v škole a nastáva revolúcia."
I.: "No hej, čo už. Vydržíme. Chápeš, maturity. Aspoň nám posiela zadarmo poznámky."
Z.: "Fakt, minule som jej písala na ICQ nech mi pošle solinu a ona hneď na otočku."
Ľ.: "Hm to by sa aj mne hodilo", pomyslím si, no zároveň viem, že keď som sa s ňou nebavila doteraz nebudem sa s ňou kamarátiť ani kvôli poznámkam, ktoré síce nutne potrebujem, no nikdy neklesám na úroveň vidlobodačiek, alebo využívačiek.
Z.: "Neboj, ja ti pošlem. Večer na ICQ buď prihlásená. Šak ona sa to nedozvie."
Možno sa tu pozastavujem nad dnes už obyčajnou vecou. Falošnosťou. No z posledného týždňa som sklamaná, pretože ľudia, ktorých som častovala ako priateľov, sa ukázali ako obyčaní pokrytci.
Navonok sa tvária ako veľké dámy, v značkových topánkach a hotových outfitoch, no v skutočnosti sú to nicotky s malinkými srdičkami, ak vôbec nejakými. Využívajú ich, aj mňa. Začínam to chápať. Nie som pre nich dosť dobrá, pretože nepijem ako oni, nefajčím ako oni, kúpim si tričko Hello Kitty, aj keď ho má ďalších päť dievčat v meste, no to je pod ich úroveň. Zobrali ma medzi seba tak ako Sašu, pretože som bola ochotná urobiť pre kamarátky všetko. Keď čakali na autobus, krátila som ich chvíle s nim, vždy som ich vypočula, poradila, zariadila.
...ale...
...za dobrotu na žobrotu.
Dnes mám už oči otvorené. Síce som vystúpila zo spolku school stars, dnes som už pre nich outsider. Ale dajako to prežijem, už len päť mesiacov, a snáď, tam vonku, ma čaká nejaká skutočná priateľka.
