Dnes som si prečítala na jednom fóre názor nejakej narkomanky. Teda vlastne ona zakladala tú tému. A pýtala sa, prečo ľudia odsudzujú drogy. Že aj fajčiarov by mali tak odvrhovať, ako ňu... By ste neverili, koľko adrenalínu vtedy vo mne stúplo. Nakoniec to slečna ešte zavŕšila vetou: Narkomani sú len dôsledkom ich okolia.
Vyprovokovalo ma to k zamysleniu sa. Prečo sú feťáci taký slabosi?
Poznala som jedného chalana. Vedela som, že mal čo dočinenia s drogami. Keďže vtedy mal osemnásť a ja štrnásť, je pochopiteľné, že som sa dala opiť aj rohlíkom. Nejak sme spolu začali chodiť. No neskôr, o pár týždňov som sa dozvedela pravdu. Nebola to "sem-tam marihuana", ale bol to pravideľný heroín. Dnes by som si najradšej otrieskala lopatu o hlavu. No vtedy som dostala chuť hrať sa na samaritánku. Verila som tým rečiam, že kvôli mne prestal, že našiel dôvod žiť, že....samozrejme, kúsok pravdy na tom bolo. Veď by sme spolu nevydržali dva roky. No nech bola pravda akákoľvek, či prestal, alebo to robil za mojím chrbtom, feťák ostane takmer vždy feťákom. A mne ostalo po ňom len zlomené srdce.
Chcem tým povedať, že ak sa človek rozhodne zabúdať na svoje problémy prostredníctvom drogy, ide o jeho sebectvo, ktoré sa rozrastá až do takého stupňa egoizmu, že je schopný obviňovať za všetky svoje "sračky" okolie. Myslí si, že to, že sa ničí, je jeho vec. No zabúda, že ľudia, ktorý ho milujú trpia dvojnásobne.
Na záver musím podotknúť, ako obdivujem ľudí, ktorí sa dokážu z tejto situácie dostať. Viem, že je to celoživotná cesta premáhania sa. No asi nie je krajšieho momentu, ak matke doma zazvoní jej stratené dieťa, so slovami: "Mami, prepáč."
