V poslednom čase je táto téma tuná na sme bodka blog bodka es-ká otrepaná, ale nedá mi to. Potrebujem už zo seba vypustiť tie myšlienky, pocity, strachy, úzkosti, a podobné pochmúrne pocity. Dať ich preč a snáď možno aj zajtra vykročiť s čistou hlavou.
Celú noc som nespala. Ráno som sa zobudila s absolútne mrzutou náladou. Nikto sa so mnou doma nerozprával. Vedeli prečo. Aj úsmev by som brala ako provokáciu. Čiže tichá domácnosť. Samozrejme, prvá moja cesta smerovala na wécko. Bože, ani to včerajšie čierne uhlie mi nepomohlo. Miesto raňajok si hodím ďalšiu dávku, nech aspoň do tej školy prídem. Je mi zima, potím sa. Cestou do školy som od strachu aj zabudla, kto je Ľudovít Štúr... Sused? Predavač z Tesca? Čo to trepem, už viem... On patrí do literárnej moderny... Aha, takže som na omyle. Neviem.
V škole ma čaká húfok dievčat. Každá na mňa pozerá s nádejou v očiach, že či aspoň ja prinesiem nejakú dobrú náladu. Niečo, čo by vnieslo trocha svetla do tejto temnoty. Nič. Z domu som si zo sebou priniesla akurát tú zlú náladu.
9:40 - nastáva môj čas niečo zašprechovať. Takže, hlavne nech ovládam Bitte, noch einmal (prosím, ešte raz) a Ich weiss es nicht (to neviem), pomyslím si. Nech tam aspoň niečo poviem. Vstúpim do triedy, na mňa sa usmieva trojčlenná porota. Prečo sa usmievajú? Provokácia. Vytiahnem si otázku...
Koniec tohto rozprávania sa dozviem až zajtra. Či bude mať charakter rozprávky a dobro zvíťazí nad zlom alebo to bude v stredoveku obľúbená tragédia, to je vo hviezdach. Možno to neprežijem, tak ako si teraz myslím a možno si poviem, že to naozaj nebola až taká makačka. A možno budú tragače z neba padať...
