S príchodom mája, ako letného mesiaca, sa Japonky začali obliekať do tričiek s dlhými rukávmi. Podivné, že? Najmä staršie ženy, či ženy v stredných rokoch otvorili svoj klasický letný šatník plný tričiek s dlhými rukávmi, nohavíc, návlekov. NÁVLEKOV. Priznám sa, neviem, ako sa tento druh oblečenia presne volá, ale pripadá mi to ako vhodný výraz. Takže, ak náhodou cca tridsať ročná žena nevie nájsť v šuflíku tričko s dlhými rokávmi, oblečie si tričko s krátkymi rukávmi a na ruky si navlečie návleky.
Dôvodom týchto super drastických opatrení je japonská posadnutosť bledosťou. My, Európania sa v lete opaľujeme a snažíme sa dosiahnuť bronzový výzor, ale u Japoncov je to naopak! Desia sa opálenia, pretože najmä pre staršie dámy je už ťažšie zbaviť sa ho s príchodom zimy. V Európe bledá pleť dávno stratila svoj lesk, ale v Krajine vychádzajúceho slnka sa ideál krásy od čias gejší až tak nezmenil.
Kde my máme v drogériách vystavené samoopaľovacie krémy, Japonci majú samobielace krémy!! Nádherná biela pleť po celý rok! Hlása reklamný slogan. Fakt iná kultúra.
Na ulici vo Fukuoke vídam aj naozaj podivné zjavy, odkedy sa začalo leto. Napríklad takéto osoby: Polka tváre zakritá veľkými slnečnými okuliarmi, druhá polka tváre zahalená nemocničným rúškom (slávne nemocničné rúško), vlasy skryté pod látkovým klobúkom rybárskeho štýlu. Dlhé nohavice a tričká s dlhými rukávmi. A na rukách sú prípadne navlečené rukavice. RUKAVICE. Neuveriteľné, že? Kto kedy počul o rukaviciach v lete?! Nuž všetko pre bielosť!
Okrem návlekov a bieliacich krémov sú japonky vyzbrojené aj slnečníkmi. Aj keby obloha bola zakrytá sivými oblakmi, ak existuje možnosť, že by vykuklo slnko, Japonky vytiahnu slnečníky. Keď vidím na ulici dievča držiace slnečník prepadne ma nálada romantickej nostalgie. Len pred storočím, aj na Slovensku, ženy vlastnili slnečníky :).
Moja spolubývajúca Mijeko z Číny (používa japonskú prezívku, ale v skutočnosti sa volá Liao) sa ponúkla, že mi z Číny prinesie ako darček slnečník. Vraj v Číne majú krajšie slnečníky, ako v Japonsku. Ukázala mi aj internetovú stránku, kde sa predávajú. A naozaj, také krásne výrobky som tu ešte nevidela!
No neviem, či by som slnečník prakticky využila. Maximálne ako dekoráciu. Moja japonská lektorka Minako, ktorá sa asi pred desiatimi rokmi presťahovala na Slovensko a vyučuje konverzáciu, si so sebou tiež priniesla slnečník. Počas slnečných dní si ho držala nad hlavou, kým kráčala po uliciach Bratislavy. Ale čoskoro to vzdala. Vraj sa na ňu okoloidúci čudne dívali. Takže slnečník už radšej necháva doma.
Keď sa však prechádzam vonku a míňam mladé ženy v tieni svojich slnečníkov, niekedy premýšľam, či nie je škoda, že sme ich v Europe prestali vystierať. Romantická nostalgia.
