keď J. Kóreu vôbec nepoznám. V prípade, že by nastali komplikácie som sa utešovala myšlienkou, že sa prilepím na skupinu vysokých svalnatých americky pôsobiacich mužov. V Songtane je totiž americká vojenská základňa Osan. Ak by som teda nevedela, na ktorú zastávku sa postaviť, stačí stáť tam, kde americké vojenské sily.
Nakoniec som nikde nezazrela žiadnych Američanov, či Európanov, ale zastávku som našla ľahko, takže no problem!
Kórea je úplne iná ako Japonsko. Za oknom autobusu sa mihali farebné váklady malých obchodíkov, postavených v rade za sebou. Ulice boli špinavé, chodníky posiate zčernalými žuvačkami, kde tu sa vynímali farebné vrecia odpadkov, z ktorých niečo aj povypadávalo na zem. Staré Kórejčanky posedávali na chodníkoch a vášnivo si vyprávali najnovšie klebety. Starčekovia zase hrali v parkoch šógi (zrejme ázijská obdoba šachu) a hru go, kde sa snažíte súperovi zobrať čo najviac bielych či čiernych kamienkov.
Oproti tomu Japonsko je až neuveriteľne čisté. Na uliciach nenájdete ani vrecia na odpadky! Vraj je to preto, že keď ich tam mali, vandali ich často skopli na zem a odpad sa rozsypal po uliaciach. Pretosa ich zbavili a začali raziť filozofiu: “Svoj odpad si zober so sebou.” Rovnakosú nezvyčajné obchodíky lemujúce ulice, teda ak nie ste v turistickom letovisku a nejde o obchody so suvenírmi. Normálne obchody nájdete na ulici len kde tu, alebo musíte zájsť do obchodných domov. Aspoň tak to pôsobilo na mňa.
V Songtane ma čakala už Bomi. Nastúpili sme na autobus, ktorý sa vzápätí rozbehol, takže sme takmer popadali na zem. (Veľký šok po roku života v Japonsku, kde šofér počká , kým sa všetci usadia, až potom vyštartuje. V priebehu cesty nás dokonca vždy upozorňuje na zákruty, aby sme sa držali!)
Bomiina rodina je veľmi milá. Jej mama a otec nevedia ani slovo v inom jazyku, takže sme sa väčšinou na seba iba usmievali. Jej mladšia sestra vie trochu po anglicky aj japonsky, takže rozhovor s ňou bol o niečo bohatší.
Na večeru sme sa vybrali do jednoduchej reštaurácie, ktorá mala v ponuke len tri druhy jedál, ale za to bola úžasná! Bomi povedala, že práve takéto reštaurácie varia najlepšie. Vraj venujú veľkú námahu jednoduchej ponuke, a preto su kvalitnejší. Najchutnejšie je to, čo je uvedené v lístku ako prvé. Dostali sme veľký hrniec s červenou polievkou, kde sa varili rozkúskované párky, šalát a moči (ryža, ktorá bola tak pomliaždená, až sa zmenila na pevný kus bielej hmoty), k tomu sme si objednali v Ázii neodmysliteľnú misku ryže. Bez pýtania pred nás na stôl položili kimči- klasickú kórejskú pochutinu. Ide o kyslastú kapustu, či šalát pokrytý pikantnou červenou omáčkou. Podľa Bomi, je to zakorenená súčasť kórejskej kuchyňe. Bez ohľadu, čo si objednáte, vždy k tomu dostanete kimči. Ak to na stole nie je, Kórejčania sa vraj cítia osamelo. A naozaj je to veľmi dobré!
Už počas večere sa pi vedľajšom stole vystriedali dve skupiny amerických pilotov (Osan je letecká základňa, takže predpokladám, že sú to letci, alebo ďalší pomocný personál). Celé mesto ich bolo plné. Prechádzali sa ulicami, v maskáčoch, či v civile. Bomi povedala, že sa ich trochu obáva. Čo je pochopiteľné vzhľadom na to, že sa v jej rodnom meste nachádza vojenská základňa cudzej krajiny. Ja som to brala s optimizmom. V prípade, že sem počas môjho pobytu vpadne severokórejská armáda, sme na tom s Američanmi o niečo lepšie. Síce je základňa vojenským cieľom, ale ktovie ako tí blázni v Pjonchiangu premýšľajú.
No na druhý deň sme sa teda vidali do Seoulu. ( O tom nabudúce :))
