V časoch, keď prežitie jednotlivca nebolosamozrejmosťou, sme si museli vybudovať množstvo podvedomých vzorcov správania,ktoré nám prežitie zaručia. Všetky súvisia so situáciami, v ktorých môže dôjsťk ohrozeniu jedinca. Stavba ľudského tela neponúka dostatočnú pasívnu obranupred prostredím – človek nemá žiaden pancier a len čiastočnú schopnosťregenerácie. Musí sa preto brániť aktívne. Takouto dedičnou aktívnou obranou jereagovať na priamy akt násilia násilím alebo útekom. Útek bol prvý. Útek je zakaždých okolností najlepší spôsob, ako zabrániť vlastnému zraneniu. Časom savyvinula schopnosť útočnej obrany. Ak totiž terazzneškodníte útočníka, už nikdy nebudetemusieť utekať. Agresivita je ďalší stupeň aktívnej obrany. Je schopnosťouzastrašiť potenciálneho protivníka ešte skôr, než vôbec podnikne akt násilia.Agresivita je v prvom rade demonštrácia sily,nie jej použitie. Funguje ako prevencia. Prepracovali sme sa od reagovania naprostredie k jeho priamemu ovplyvňovaniu. Agresivita je spôsob, akominimalizovať ohrozujúce podnety našich súperov tým, že v nich vzbudíme strachz odvetnej akcie, ktorá by mohla mať horšienásledky. V tomto momente začína vstupovať do procesu kvantifikácia –priraďovanie hodnoty rôznym podnetom. Ešte stále však nemusí ísť nutne o vedomýproces, pretože rovnaký mechanizmus môžeme pozorovať v správaní dravcov, a otých sme sa zatiaľ dohodli, že vedomie nemajú. Agresivita taktiež podliehaevolúcii a hľadá si stále nové spôsoby, ako eliminovať možnosti ohrozenia. Jejprejavy môžeme pozorovať na mládeži v pubertálnom veku. Najnovšie už dokonca ajna malých deťoch. Nové vývojové štádium agresivity prešlo od demonštrácieschopnosti ublížiť priamo k ublíženiu, čiže k definitívnej eliminácii konkurentov.
Ľudská myseľtento jednoduchý princíp komplikuje. Pannarrans si od narodenia v mysli vytvára množstvo príbehov – množstvokauzalít, s ktorými môže, ale nemusí mať priamu skúsenosť, a ktoré môžu, alenemusia mať reálny základ. Fyzicky slabší jedinci, ktorí nemajú šancu dominovaťna základe demonštrovania schopnosti ublížiť, majú iba jednu možnosť – chopiťsa možností, ktoré im dáva exteligencia. Musia rozvinúť svoj intelekt, abydokázali ovplyvňovať jedincov okolo seba príbehmi.Akékoľvek presviedčanie, akákoľvek argumentácia, akákoľvek komunikácia medzi ľuďmi spočíva vovzájomnom rozprávaní príbehov. Jedinec, ktorý dokáže využiť príbehy iných vosvoj prospech, je schopný do istej miery kontrolovať myslenie ľudí okolo seba,kontrolovať ich rozhodnutia, čo muprináša dominantné postavenie.
Základnýmnástrojom ovplyvňovania myslenia iných je lož. So schopnosťou klamať sa ruka v ruke vyvíja obranný mechanizmus – schopnosťlož rozpoznať. Volá sa nedôvera. Keď si korisť v snahe brániť sa čeľustiampredátora "zoženie" lepší pancier, predátor si "zoženie"lepšie čeľuste. Nekonečnému závodu v evolučnom zbrojení podlieha aj klamstvo anedôvera. Obe tieto vlastnosti sú dvojsečné. Nedôverčivosť je v zdravej miererovnako prospešná, ako klamstvo. Oboje však má tendenciu prerastať nám cezhlavu. Dôvodom je agresivita – snaha presadiť vlastnú dominanciu.
Cesta kinteligencii tak, ako ju vnímajú vysoko humánne myšlienkové smery, je pochopiťtento evolučný proces a dobrovoľne zložiť zbrane. Problémom je, že by nastalaokamžitá stagnácia ľudstva ako celku. Pokrok je totiž vždy motivovaný snahoubyť lepší, než ostatní.
