Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(32)
Stojím v jednom z tých sardinkových spojov, v ktorých môžete pokojne spočítať počet chĺpkov na tvári Vašich spolucestujúcich. Vedľa mňa horko-ťažko zaparkujú 2 mamičky detské kočíky s ratolesťami.
V jednom spokojne sedí asi troj - štvorročný chlapček.
V druhom leží ročné dievčatko s retinoblastómom. Poznám ju z oddelenia. Plače. Päť minút, desať, vyše štvrťhodiny, usedavo, až sa zadúša. Aj v nemocnici sme ju len málokedy dokázali utíšiť.
Chlapček poťahuje svoju mamu za rukáv: "Mami, ona pláče. Je jí smutno, že nemůže vidět svojí maminku?"
Natiahne sa cez kočík, dočiahne visiacu rúčku dievčatka a jemne pohladí: "Neplakej, maminka je u Tebe."
Plač ustane.
Kiežby sme všetci dokázali byť rovnako vnímaví ku každému bez rozdielu.
