Prečo, prečo, prečo sa to muselo stať práve im?!!! Veď boli ešte takí mladí. Napriek tomu mali najlepšie predpoklady stať sa slávnymi – a nielen preto, že sa ich svojimi blogerskými rukami dotýkali také osobnosti ako Zajko, či teta Jolana. Boli to skrátka tvory, ktoré mali – a objektívne by mohli rozdávať radosť – keby... Toto „keby“ je to najťažšie, čo sme si museli v tú strašnú, a čo sme zistili neskôr, aj vražednú noc priznať – je to naša vina – keby sme boli predvídavejší, a počítali s touto možnosťou, mohli ešte žiť! Lenže to nenapadlo nikoho... azda len predavača v Hornbachu a aj to len nachvíľu...Kvôli tomu, že sa mi pri týchto bolestných spomienkach zahmlieva zrak, budem vecne stručná: Bolo ich sedem. Žili krátko, no intenzívne. Dvaja neprežili nočnú cestu z Bratislavy do Nitry, jeden po pol hodine v novom domácom prostredí doslova stratil hlavu (presnejšie bola mu odhryznutá !), a ostatní do rána zmizli bez stopy... Česť ich pamiatke! Neónkovej.Epilóg:Po zasadnutí súdu a vynesení spravodlivého rozsudku páchateľa – chladnokrvného vraha Skalára - neminul zaslúžený trest – samotka v hrnci a s tým súvisiaca hladovka (veď brucho má plné - hajzlík!). Po príhovore najmladšieho člena rodiny mu bude (samozrejme s ohľadom na dobré správanie) pol trestu odpusteného.PS: Smutočné kondolencie prijímam v diskusii.
