Možno si niekto povie „A čo si čakala v tých končinách?“ No, krevety asi nie. Nečakala som však, že to príde od človeka, ktorý bol ženatý s Európankou, pracuje v turistickom ruchu už 15 rokov, a že aj inak pokrokoví Nemci sa k nemu len mlčky pridajú. Ako pomaranč nenúti človeka, aby ho zjedol, alebo kvet nešepká nikomu do ucha „odtrhni ma“, takisto ani môj bolestivý vzdych nehovoril nikomu nič o sexe. Človek sa sám rozhodne zjesť pomaranč, lebo chce, odtrhnúť kvet, lebo chce, a rovnako aj vnímať niekoho ako objekt sexuálneho záujmu. Nie je v poriadku preniesť svoju zodpovednosť za svoje myšlienky a túžby na mňa a povedať mi, aby som bola ticho. To nie ja som zlá, lebo som si dovolila prejaviť jedným vzdychom bolesť, to ten človek nevie, čo so svojou pripravenosťou páriť sa. Mohol povedať, že vidno, že cvičenie má účinok, alebo sa spýtať, či ma niečo nebolí alebo vlastne prečo vzdychám. Namiesto priameho priradenia sexuálneho významu a prenesenia svojej zodpovednosti za svoj význam na mňa.
Mimochodom, o chvíľu zavzdychal aj jeden Nemec. Čo myslíte, padla poznámka na nevhodnosť vzdychania?
To bol iba jeden príklad za mnohé iné situácie, ktoré som zažila po celom svete. Takýmto mechanizmom sa prenáša zodpovednosť za vlastné konanie alebo konanie druhých, keď hovoríme, že za znásilnenie si môže žena sama, že za obťažovanie si môže žena sama, že niekto iný spôsobil, že my sami sme nejakým spôsobom konali. Rozhodujeme sa vždy sami, vždy na pozadí očakávaní, presvedčení, hodnôt, emócií, ale vždy sami.
