Uvedomenie si, že jedna z piesní z ranej mladosti sa zaoberá romantizáciou femicídy, ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, čo sme znormalizovali, takže sa to berie ako samozrejmosť, no v skutočnosti je to veľmi nebezpečné.
Nedávno som sa rozhodla pridať trochu farby do obliekania. Práve som sa vrátila z pláže, osprchovala sa a obliekla si červené ľanové šaty. Naozaj ma to potešilo, pretože keď sa opálite, červená farba na pokožke vyzerá fakt dobre. Sušila som si vlasy a nevedela som sa zbaviť tej červenej, tak si mozog čoskoro našiel asociáciu. Vo forme pesničky, samozrejme, lebo môj mozog je aj jukebox. Lady in red je romantika a ako som si tak nahlas spievala a pri hluku fena sa môžem tváriť, že je to profi (nie je to tak, že by som mala na výber, ale dobre), premýšľala som nad tým koľko skladieb je venovaných žene v červenom.
Moja krv ma predurčila na to aby som jadranské melódie nekriticky uznávala a tak som samozrejme najskôr hľadala v týchto vodách.
Narazila som na skladbu Tango od skupiny Negativ.
Počúvam refrén tej piesne, ktorý hovorí: "Ako jej šaty, ako zlo, ktoré sa pripravuje, jej osudom je zostať navždy, navždy jeho." Niečo ma znepokojilo a ako tak počúvam ďalej zostávam ako zamrznutá s tými mojimi červenými šatami a mokrými vlasmi na hlave.
"Ako vznikajúce zlo". Čo?!
Keď si prečítate text uvedomíte si, že témou textu je vražda žien. Povedaný z pohľadu muža. Podáva sa romantizovane, ako jediná prirodzená vec, ktorú môžete urobiť po tom, čo sa dozviete o nevere partnera („nedokázala zostať len jeho a bola všetkých“). Tým, že ju zabije, určuje jej ďalší osud, ktorým je, samozrejme, „že jeho zostane už navždy, navždy“.
Môj mozog v ten krásny letný predvečer odmietol uveriť, že pieseň, ktorú ľudia uznali za hit na začiatku tohto storočia, bola v skutočnosti romantizáciou vraždy žien. Okamžite som poslala správu pár priateľom, aby mi povedali, čo v tej pesničke vidia oni a mali sme 100%-ný konsenzus. Jediný, kto to zabil, bol Chat GPT, čím sa zaradil do mentálneho veku 17, 18 rokov, pretože to by mohol byť vek, kedy sa dá ešte byť očarený tou drámou a videom a nemať poňatia, čo v skutočnosti to je (a nie je to také skryté).
Ako je možné, že niečo také necháme nielen pustiť na verejnosť, ale že sa nám to aj páči? Ako sa nikto nečudoval textu, ako nikomu nenapadlo, že verš „pravá láska a vôňa pravdy“ nehovorí o pravej láske, ale o úvode do čiernej kroniky, tej, ktorá je dnes plná príbehov o vrahoch, ktorí si myslia podľa toho istého textu „verte, je to lepšie pre oboch“? Je možné, že existuje človek, ktorého automaticky nerozbolí žalúdok alebo hlava, keď pochopí význam textov „ako krvavo červená ruža v rukách, ako jej šaty, ako zlo, ktoré prichádza“?
Celá táto textová romantizáciou vrážd žien, ma prinútila zamyslieť sa nad tým, čo sme znormalizovali, takže sa to považuje za samozrejmosť, ale je to v skutočnosti veľmi nebezpečné. Napríklad spomínaná romantizácia vrážd žien v krajine, kde je počet zabitých žien desivo vysoký. Na Slovensku bolo v rozpätí rokov 2017-2021 zabitých 47 žien a podľa OSN bol počet vrážd žien v roku 2022 na 20-ročnom maxime. Významná časť femicíd,násilných trestných činov, teda zabitia a vraždy, ktoré sa končia smrťou, sa dopustili muži na žene preto, že je žena. Často spáchané v štádiu odchodu ženy zo vzťahu s jednoduchým motívom - ak ťa nemám ja, nebude ťa mať nikto,
Mediálne písanie o vraždách žien, a žial aj komentáre pod článakmi a na sociálnych sieťach, prispieva nielen k normalizácii, ale aj k romantizácii vrážd žien a je to téma sama o sebe (a mala by byť témou aj pre niektoré verejné inštitúcie). V takýchto situáciách sa často objavuje naratív typu „ona ho zničila“, „nebol sám sebou, je to dobrý človek, rodinný muž, ale ona mu stúpla do hlavy“ "nemala odísť, veď sa s nim mala dobre" a toto všetko kategorizované ako „rodinná tragédia“.
Je ťažké hovoriť o tom, aké poľahčujúce okolnosti sa vrahom počas procesu dostanú, pretože je ťažké uveriť, že je to možné. Tu je príklad, na ktorý som narazila: to, že vrah trpel vysokým krvným tlakom a bol rešpektovaný v prostredí, v ktorom žije, tak nakoniec dostal osem rokov väzenia za zabitie ženy.
Femicída sa nepovažuje za samostatný trestný čin; je to kvalifikované ako vražda, úkladna vražda alebo zabite. Ich definície nevystihujú podstatu femicídy presne. Pre nedostatočnú legislatívu, zrejme o femicíde nemáme ani presné dáta a počty vrážd môžu byť v skutočnosti vyššie. Problém s chýbajúcimi dátami je celosvetový. Na portáli EURACTIVE nájdete informáciu, že “Európske vlády nezhromažďujú spoľahlivé a porovnateľné údaje o domácom násilí, znásilneniach a vraždách žien".
Keď toto všetko vieme, ako sa potom čudujeme, že vražda žien je stále často vnímaná ako nepríjemnosť typu „ehm, stalo sa“ a potom sa tých "neprijemnosti" stane príliš veľa (aj jedna je príliš veľa, či?) krát? Odhliadnuc od toho čo ako sa o tom píše v médiach, to, s čím sa stretávame v populárnej kultúre čo sa týka tém osudovej lásky, mužského utrpenia kvôli ženskej nevere, „najťažšie sú mužské slzy“ alebo "nepretiahnutej ženy, ktorá si to pýtala" je len krok od toho aby to aj prerárastlo do takého naratívu. Naratív toxický a nebezpečný, ale ako taký nepoznaný, pretože je prekrytý univerzálnymi ľudskými motívmi ako je neopätovaná láska, utrpenie, nevera, žiadostivosť a podobne.
Byť pokojná, mierna a – živá
Zakaždým, keď čítam o téme vrážd žien a iných obludných neprávostiach, ktoré sa stávajú ženám, cítim úzkosť na fyzickej aj psychickej úrovni. Cítim strach, hoci mi nič nehrozí, aspoň nie priamo v tejto chvíli. Ale ako žena som svojím spôsobom neustále v nebezpečenstve.
Len relatívne nedávno som si uvedomila všetky spôsoby správania, ktoré som považovala za normálne a ktoré sú v skutočnosti určené na ochranu pred potenciálnymi nebezpečenstvami. Keď som sa o tom rozprávala s inými ženami, ukázalo sa, že robíme viac-menej to isté. Líšime sa len tým, nakoľko si v danom momente uvedomujeme, že nám hrozí potenciálne nebezpečenstvo. Keby som to isté povedala mužom, pozerali by sa na mňa ako: "Páááni, netušil som."
Napríklad, keď ste žena, pozeráte sa za seba, keď idete v noci po ulici, to je jasné (v skutočnosti je najlepšie vyhnúť sa tomu, aby ste v noci chodili po ulici sami, ale niekedy je to jednoducho nemožné). Keď nastúpite do autobusu, dávate si pozor, vedľa koho sedíte. Keď vstúpite do akéhokoľvek verejného priestoru, kde by ste mali alebo mohli byť sami (výťah, sprchy pri bazéne,podzemné garáže,úzke chodby, pivnice), obzriete sa za seba, či niekto nie je okolo. Ak existuje, vyhodnotite potenciálne riziko. Ak je v okolí muž, váš mozog automaticky spustí alarm. Pravda, v drvivej väčšine prípadov neexistuje žiadne skutočné nebezpečenstvo, ale ženský mozog je v takýchto situáciách pripravený vidieť potenciálnu hrozbu a čo je najhoršie, tento stav bdelosti vôbec nie je prehnaný.
Jedna scéna, ktorá sa mi stala na ceste z letiska mi ukázala, že tento strach siaha oveľa hlbšie, než len pri pohľade späť, modeluje aj naše správanie. Totiž môj let meškal a do Milana som prišla po polnoci. V rade taxikov spom nastúpila do jedného z nich. Leteli sme úplne prázdnym nočným mestom 190km rýchlosťou. Namietla, že ideme prirýchlo a dostala som len va tutto bene. A pokračovanie v šialenej jazde. Mala som ako vždy vybitu baterku na telefóne (guličková hra v telefóne je navýková) a nemohla som ani sledovať či ma naozaj vezie do hotela. Zaučtoval mi 200 eur hoci letisko malo fixnú cenu 90. Keď som namietala zamkol auto. Neskúšala som to riešiť hoci mám dobré vyjednávacie zručnosti. Hlavou mi bežal scenár toho čo všetko sa môže stať tak som samozrejme zapltila.
Chlapík z recepcie, ktorý vyzeral prívetivo zrejme videl môj strach a opýtal sa čo sa stalo. Pýtal sa ma na taxikára, ŠPZ-tku, auto. Ako správna žena som vedela, že to bolo biele Audi. Odvtedy som viac všímava na detaily - okolie aj ľudi. V tom aute som si povedala, že situácia je taká, aká je a vlastne nemám možnosť. Bola som pokojná, čo iné som mohla?
Tento zenový prístup nie je súčasťou mojej povahy. Ani náhodou. Je to skôr forma naučeného správania: že keď som v situácii s neznámym mužom, a najmä keď som sama, ani mi nenapadne zvýšiť hlas alebo byť "agresívna" akýmkoľvek spôsobom, pretože čo? Mohol by mi ublížiť. Viem, že to nie je „len tak“ a takí muži sú v menšine, ale svojmu inštinktívnemu mozgu, ktorý ťa chce len udržať pri živote, to nevysvetlíš, on len niekedy chce aby si bola „kľudná a pokorná a dbala na to, aby si sa z tejto situácie čo najskôr dostala." Ak ste žena, ktorá toto číta, zamyslite sa nad tým, na koľko podobných situácií ste už reagovali.
Paranoja alebo niečo iné?
Keď je realita neznesiteľná, je dobré utiecť do fikcie. S tým, že pravdaže, fikcia, ktorá mi napadá a ktorá súvisí s touto témou, nie je v podstate o nič lepšia. Je to jeden z najlepších seriálov, aké som kedy videla, a zaoberá sa samotnou témou ženskej skúsenosti prostredníctvom príbehu sériového vraha, ktorý neprekvapivo - zabíja ženy. Vrah je pekný a veľmi šikovný rodinne založený muž a na päty mu šlape moja detektívka Stella Gibsonová, ktorú v tomto serály hrá Gillian Anderson– „The Fall“ z roku 2013. Stella Gibson je dobre spracovaná postava s množstvom veľmi dobrých úvah o postavení žien, pokiaľ ide o zločiny proti nim, ako aj o tom, ako sa k nim správa verejnosť a médiá.
Zaujímavé je najmä to, že pri sexualite sa Stella správa tak, že by bolo „oprávnené, ba chvályhodné, keby sa muž tak zachoval – napríklad predviedol kolegov kvôli sexu na jednu noc. Keďže je to však žena, pozeráme sa na to so zdvihnutým obočím, pretože na ženy a mužov samozrejme nemáme rovnaké štandardy. Postava Stelly Gibson je teda skutočným osviežením, pretože nájsť multidimenzionálnu ženskú postavu, ktorá otvorene ukazuje prstom na všetky sociálne zmýšľania, s ktorými sa stretáva každá žena, je malým víťazstvom feminizmu, hoci ide o čistú fikciu.
V tejto sérii Stella povedala niečo, čo mi utkvelo v pamäti a čo sa mi vynorí vždy, keď si pomyslím na univerzálnosť ženského strachu. V tom svojom príbehu vlastne parafrázovala Margaret Atwoodovú, ktorá ešte v roku 1982 povedala, že muži sa boja, že sa im ženy budú smiať a ženy sa boja, že ich muži zabijú.
A dnes, presne o štyridsaťdva rokov neskôr, je situácia rovnaká. Ten jeden citát dokonale vystihuje veľa vecí, ktoré sú základom všetkých týchto tém, dobrovoľných celibátov, myzogynie a iných problematických skupín mužskosti až po ženy, ktoré sa z dobrého dôvodu necítia bezpečne v spoločnosti, v ktorej žijeme (pretože ani nie sú).
V rozhovore v roku 1990 Margaret Atwoodová na otázku, prečo sú jej ženské postavy také paranoidné, odpovedala: „Nie je to paranoja. Je to uznanie situácie, v ktorej sa nachádzajú."
Zdá sa, že máme pred sebou ešte veľa toho čo je potrebné uznať, od problematických textov a piesní, o ktorých význame sme nikdy neuvažovali, až po ukazovanie prstom na nebezpečné príbehy a vzorce. Keď zvládneme túto úroveň, potom budeme musieť začať nazývať veci pravými menami.
Urobme napríklad to, aby zákon uznal vraždu žien ako osobitnú kategóriu zločinu, ktorý má v podstate rodovo podmienené násilie. Aj to keď žena nahlási násilie, keď výslovne povie, že sa necíti bezpečne, tí, ktorí sú povinní ju chrániť – napríklad polícia a súd, jej veria.
Zdá sa to tak banálne, však? A je zrejmé, že spoločensky sme večnými opakovačmi tej istej skúšky – veriť žene, keď hovorí, že sa necíti bezpečne.
Tak aj tu poviem: často sa necítime bezpečne. A potrebujeme, aby ste nám dôverovali. Najlepšie, kým sme ešte nažive.
