Pri listovaní na nete a sociálnych sieťach v dnešnej dobe narážam na afirmácie a mantry, ktoré sa scvrkávajú na jedno a to isté posolstvo – verte si a myslite pozitívne. Moderné hnutie svojpomoci nás neustále bombarduje vetami ako „päť krokov k sebavedomiu a šťastiu“, „objav svoju skutočnú hodnotu“, „všetko, čo potrebuješ, je veriť v seba“ atď. Sebadôvera je dnes v rámci „práce na sebe“ natoľko vynútená, že väčšina z nás, keď sa stretneme so správami tohto typu, zostáva skľúčená. Alebo naštvaná.
Pretože keď sa cítite neisto (čo je pre väčšinu ľudí charakteristické aspoň v niektorých oblastiach do určitej miery), keď si prečítate pokyny o tom, čo musíte urobiť, aby ste sa z tohto stavu dostali, potom okrem toho, že sa cítite neisto, cítite trochu hlúpy a lenivý, lebo ako je možné, že sa celý svet rúti k budovaniu sebavedomia a vy by ste sa pred tým pozitívnym humbukom a afirmáciami podľa možnosti len trochu skryli.
Ak ste ako ja a rozčuľuje vás predstava, že si musíme veriť a myslieť pozitívne, aby nám vesmír poskytol všetko, čo si želáme, tak vás určite poteší, keď sa dozviete že existuje alternatíva k sebadôvere a nazýva sa to sebaúčinnosť. Tak ako existuje a alternatíva k sebadôvere sa nazýva syndróm podvodníka, t.j. syndróm podvodníka, ktorý má v skutočnosti svoje odvrátené strany.
Prečo je lepšie budovať sebaúčinnosť namiesto sebadôvery?
Sebaúčinnosť sa týka presvedčenia, že človek má špecifickú schopnosť vo veľmi špecifickej oblasti. To znamená, že môžeme mať toľko sebaúčinnosti, koľko máme skúseností, v ktorých rozvíjame určité zručnosti. Môžeme byť teda sebaúčinnými rečníkmi alebo môžeme byť sebaúčinní pri písaní vedeckých článkov, vedení stretnutí, šoférovaní či lyžovaní, rozprávaní vtipných príbehov našiú seba- sebadôveru a buduje sa štyrmi spôsobmi:
.zapojením sa do novej skúsenosti (rozhodnite sa ísť na hodiny tanca)
.modelovým učením (postupujte podľa krokov zobrazených tanečným inštruktorom)
.získaním spätnej väzby a pokynov (inštruktor vám povie, čomu treba venovať pozornosť ) a
.spravovaním svojich emócii (učte sa z chýb namiesto toho, aby ste sa obviňovali).
Sebavedomie na druhej strane predstavuje všeobecný obraz sebavedomia a keď sa o ňom rozprávame, väčšinou si tam predstavíme nejakého schopného, šarmantného a charizmatického človeka, ktorým bohužiaľ nikdy nebudeme. Málokedy sa sami seba pýtame: naozaj takí chceme byť? K tejto otázke ma priviedla doktorka Duvarsula Ramani vo svojej fenomenálnej knihe "Vieš, kto som?" v ktorej napísala, že by sme si mali dávať pozor na ľudí, ktorých spomínaným spôsobom popisujeme (a teda prehodnotiť vlastnú ašpiráciu k nej), pretože najčastejšie ide o ľudí s narcistickou štruktúrou osobnosti, ktorí svoj základný pocit neistoty skrývajú a maskujú rysy nadmerného sebavedomia. V súlade s tým je takzvaný Dunning-Krugerov syndróm, ktorý je popisovaný ako „prekypujúci sebavedomím, keď nám chýbajú odborné znalosti“.
Čo ak má syndróm podvodníka nejaké výhody? Čo ak by sme to nemali ignorovať a bojovať s tým, ale prijať svoj strach a počúvať, čo nám hovorí?
Štúdia, na základe ktorej autori Dunning a Kruger vymysleli názov pre tento syndróm, teda ukázala, že jedinci, ktorí mali najnižšie skóre v teste logického uvažovania, gramatiky a zmyslu pre humor, mali tiež prehnaný názor na svoje zručnosti a schopnosti. Verili, že sú lepší ako 62 % ich rovesníkov, pričom v skutočnosti prekonali iba 12 % z nich. Zjednodušene povedané, čím menej vedomostí máme v určitej oblasti, tým viac preceňujeme svoje schopnosti v tejto oblasti.
Na budovanie vlastnej účinnosti v určitej oblasti teda nie je potrebné mať istotu.
Všetko, čo je potrebné, je zapojiť sa do nových skúseností, aby ste sa z nich poučili, a na to, aby ste uspeli, je nevyhnutná skromnosť a realistické hodnotenie seba samého, pretože bez toho neexistuje vhľad, že je sa čo učiť. To nás privádza k ďalšej položke.
Prečo je lepšie o sebe pochybovať namiesto toho, aby si si bol/a istý/á sám/a sebou?
Syndróm podvodníka alebo imposter syndrom predstavuje pochybnosti o sebe a pocit, že je len otázkou času, kedy svet uvidí, že to, v čom sme dobrí a schopní, je len šťastie alebo podvod. Pri práci s klientmi sa často stretávam s týmto spôsobom myslenia a je pre mňa veľmi zaujímavé vidieť, že čím sú v určitej oblasti zručnejší, tým viac pochybností o sebe vyjadrujú.
Sme bombardovaní správami, že si musíme byť sebou istí, existuje veľa článkov a rád, s ktorými sa stretávam na tému, ako prekonať syndróm podvodníka. Ďaleko od odporúčaní chronických pochybností o sebe a pocitov menejcennosti. Oboje môže viesť k pocitu skľúčenosti a depresie. Nedá mi však nespýtať sa, či úspech mojich klientov a mnohých ďalších úspešných ľudí, o ktorých som čítala (a ktorí o tomto syndróme referujú), neprišiel napriek pochybnostiam, ale čiastočne aj vďaka ním?
Pri hľadaní odpovede na túto otázku som narazila na knihu „Think Again“ od Adama Granta, ktorá popisuje doktorandský výskum Basimy Tefikovej: získala skupinu študentov medicíny, ktorí sa pripravovali na začatie klinickej praxe. Prinútila ich viac ako polhodinu sa rozprávať s hercami, ktorí dostali pokyn hrať pacientov s príznakmi rôznych chorôb. Sledovala, ako sa žiaci správajú a nakoľko sú zruční v stanovení správnej diagnózy. Týždeň pred experimentom študenti odpovedali na otázky, ako často majú myšlienky charakteristické pre syndróm podvodníka, ako napríklad: „Nie som taký kvalifikovaný, ako si ostatní myslia“ a „Ľudia, na ktorých mi záleží a ktorí sú pre mňa dôležití, si myslia, že „Som schopnejší ako sa vidím ja“. Tí, ktorí sa označili za podvodníkov, neboli o nič horší v určovaní diagnózy a boli výrazne lepší, pokiaľ ide o správanie sa k pacientom – boli hodnotení ako súcitní, profesionálni, ako prejavujúci väčší rešpekt. Basima Tefik objavila podobný vzorec v skupine ekonómov pracujúcich v investičnom sektore – čím častejšie sa cítili ako podvodníci, tým vyššie hodnotenie ich práce nadriadených bolo o mesiac neskôr.
Čítanie spomínaného výskumu Adama Granta ma podnietilo opýtať sa: má syndróm podvodníka aj prospešné stránky a je čas prestať ho považovať za poruchu?
Nie je najvyšší čas, aby sme prestali považovať sebavedomie za konečný cieľ osobného rastu a rozvoja?
Čo ak má syndróm podvodníka nejaké výhody? Čo ak by sme to nemali ignorovať a bojovať s tým, ale prijať svoj strach a počúvať, čo nám hovorí?
Možno budeme motivovaní robiť viac a múdrejšie. Keď príliš neveríme v seba a vo víťazstvo a keď nevstupujeme do nových projektov s obrovskou sebadôverou, ale so skromnou zvedavosťou, možno nám to pomôže pracovať tak, akoby sme nemali čo stratiť a možno práve tento prístup paradoxne vedie k úspechu.
Prílišné sebavedomie často vedie k samoľúbosti a arogancii a vytvára slepé miesta pre veci, ktoré nepoznáme. Ľudia, ktorí sa občas cítia ako podvodníci, si uvedomujú, čo nevedia, a sú otvorení hľadaniu druhých názorov a kladeniu otázok. Sú to ľudia, o ktorých nikdy nebudete počuť chváliť sa, no otvorene vám povedia, čo nevedia. Vedia, že učenie sa nikdy nekončí. Nepýtajú sa vás, pretože vám chcú ukázať, že odpoveď už poznajú. Pýtajú sa vás zo zvedavosti a túžby učiť sa.
Slovami Adama Granta: „Pýcha nás zaslepuje pred slabosťou. Skromnosť je zväčšovacie sklo: pomáha nám jasnejšie vidieť naše slabosti a slúži ako korekčná šošovka, ktorá nám umožňuje prekonať tie isté slabosti.“
Neviem ako vy, ale ja som úplne v pohode s tým, že neprekypujem sebavedomím hoci navonok tak pôsobim. To je môj júžanský temperament, ale to je iný príbeh.
Zastavme spolu hľadanie viery v seba a dovoľme si istú dávku nevery.
