No viete, pán učiteľ, keď si pustíte film, celý príbeh máte v sebe zhruba po dvoch hodinách. Netrvá to dlho a vy viete, kto s kým, prečo a s akým výsledkom. Nečakáte, všetko dostanete hotové, bez zdržovania hry. S románom je to zdĺhavé, musíte si naň hľadať čas a vhodné miesto, občas sa musíte v knihe vracať, najmä vtedy, ak ste medzičasom zabudli, kto s kým a prečo. Bodka.
Rozsvietilo sa mi. Keď futuristi na začiatku minulého storočia vzývali rýchlosť ako umelecký ideál, možno ani netušili, že na začiatku nasledujúceho storočia sa tento ideál stane životným štandardom, normálom, v ktorom budú mladí pokladať čítanie literatúry za nemotorný druh komunikácie. Za nechuťou stretnúť sa s bohatstvom literárnej tvorivosti zrejme nebude iba fakt, že literatúra je povinnou súčasťou školského vysedávania v laviciach. Je za ním aj divoké tempo života zakliate v silných motoroch, v šikovných mobiloch, v najrýchlejšom internete.
Aj keď viem, že literatúru nezrýchlim, Shakespeara i Feldeka, Orwella aj Tatarku budem brániť ďalej. A pomaly.
