V človeku však predsa len hrkne, keď počuje o vraždách či popravách. Spomenul ich v úvode jednej včerajšej reči poslanec Matovič: „Jednoducho vládna moc, boľševici, ktorí si zmyslia, že zrazu oni majú pravdu a majú patent na rozum si povedia, že tí, ktorí chceli pre štát dobre, sú zločinci, ukážu na nich prstom a verejne ich pred celou spoločnosťou popravia. Rituálne politicky zavraždia.“ Svoje entreé pritom uviedol čitateľskými znalosťami: „Pán predseda, kolegovia, kolegyne, mám relatívne málo rokov, ale z toho, čo som čítal, presne takto si predstavujem politické procesy v 50-tych rokoch.“ Z hrôzy týchto slov mi vyplývajú iba dva závery: poslanec Matovič buď stratil prehľad o situácii v parlamente, alebo si nikdy nevytvoril aspoň základný obraz o politických procesoch na Slovensku. (Predpokladaným zdrojom rozrušenia môže byť horúčkovitá snaha politicky využiť vážny hospodársky prešľap vlády R. Fica).
Kto zalistuje v hociktorej publikácii o dejinách Slovenska po 2. svetovej vojne, rýchlo určí stupeň a rozsah poslancovho historického povedomia. Prirovnávať zinscenované politické divadlo komunistov (nie boľševikov!) k odvolávaniu podpredsedu národnej rady je – aj s nákladom spravodlivého hnevu na Váhostav, Širokého, Fica a ďalších – správa o stupni a rozsahu fantázie Igora Matoviča. Už len preto, že podobný poslanecký výlev by bol v národnej rade päťdesiatych rokov nemysliteľný. A ten, kto nevidí rozdiel medzi justičnou vraždou a odvolávaním podpredsedu národnej rady (ach, áno, politická vražda...), ten by mal vyhľadať aspoň jednu žijúcu obeť politických procesov a podiskutovať. Anton Srholec je skvelý kandidát.
Pán poslanec, ak chcete presvedčivo argumentovať, musíte aj vedieť. Predstavovať si nestačí.
