„Tu hral orchester s dirigentom. Hrali väzňom ráno pri odchode do práce a večer po práci.“
„To aby im bolo príjemnejšie?“
„Hrali im napríklad židovské svadobné pesničky o ženíchovi a neveste, ktorí sa tešia, objímajú a bozkávajú pod stromom.“
(Mlčanie.)
„Prečo je tu toľko fotiek?“
„V tejto chodbe vidíte fotografie niektorých väzňov. Keď sa pozriete na texty pod obrázkami, uvidíte, kedy títo ľudia prišli a kedy zomreli.“
„Pozri, tento tu bol iba tri dni. A tento dva týždne. A tento až dva mesiace. A toto sú asi bratia.
(Mlčanie.)
„Prečo je tento blok ohradený múrom? A prečo sú okná zamurované?“
„Je to blok číslo 11, budova smrti. Šťastie, že múry nevedia rozprávať.“
„Podobá sa to na sprchovacie kúty, akurát tu nie sú sprchy a múr je zo všetkých štyroch strán.“
„Áno, sem zavreli väzňov, ktorí sa nejako previnili, napríklad nemali zapnutý gombík na košeli. Na metri štvorcovom stáli štyria a pomaly sa dusili, pretože cez maličké okienko im neprenikal vzduch.“
(Mlčanie.)
„Vidíte toho dôstojníka na fotografii? Ten pohybom ruky rozhodoval o živote a smrti. Muža, ktorý pri ňom stojí, práve posiela do plynovej komory.“
„A to tí ľudia nevedeli?“
„Nie, všetko bolo skvele zrežírované divadlo. Dôstojník sa pýtal na povolanie, usmieval sa, povzbudzoval, chválil, sľuboval veľa práce pre starých obuvníkov, stolárov, veľa práce pre všetkých. Hygiena je vraj dôležitá, musia sa predsa umyť po dlhej ceste.“
(Mlčanie.)
„To je strašné, toľko vlasov, toľko okuliarov, topánok, kufrov, protéz.“
„Všetko prešlo rukami, ktoré hľadali zlato, šperky. Zlato získavali aj zo zubov mŕtvych. Potom ho pretavili a odviezli do Nemecka.“
„To bol teda biznis.“
„Z vlasov robili vesty pre vojakov slúžiacich na ponorkách, z kostí mydlo, gombíky. Toto všetko urobil človek človeku.“
(Mlčanie.)
Odviezli sme ich odtiaľ.
Žiadne úsmevy, žiadne úškrny.
Len mlčanie v Osvienčime.
