Minulý rok sa pustil aj do sfilmovania príbehu Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera - slovenských Židov, ktorí v r. 1944 utiekli z tábora Osvienčim a dostali sa až na Slovensko, kde podali svedectvo o tom, čo a tam deje. Predlhou celého diela sa stála Wetzlerová kniha.
Hneď v úvode uvidíme dianie v spomínanom tábore. Z technického hľadiska je výborne zvládnutý. Pozitívne hodnotím detailne zábery prostredia. Kvôli nim je lepšie tento snímok pozerať v kine.
Osvienčim je tu realisticky zobrazený, no veľa ,,drsných záberov“ tu neuvidíte (nič na štýl Saulov Syn).
Ústredným prvkom je napínavý útek hlavných hrdinov. Utekajú cez prírodu a musia dávať pozor, aby ich nespozorovala žiadna nemecká hliadka. Dialógov medzi hlavnými postavami tu veľa nie je. Vzhľadom na napínavý dej to nie je až taký problém.
No záver mohol byť trochu viac rozvinutý. Nie iba to, že Vrba a Wetzler sa stretnú na Slovensku s človekom z Červeného kríža, ktorý ma problém uveriť ich správe a potom koniec. Mohli ukázať trebárs to, ako na ich príbeh bratislavskí rabíni.
Ako tomu už býva, v záverečných titulkoch nájdete fakty o tom, čo sa dialo ďalej (napr. že k bombardovaniu Osvienčimu nikdy nedošlo)...
Napriek trochu nedotiahnutému koncu tento film má svoje opodstatnenie. Hlavne v súčasnej situácii, keď sa extrémisti znovu hlásia o slovo.
