Ranné cestovanie je však zaujímavé aj z iného, než z čuchového, hľadiska. Napríklad z takého socio-psychologického. Baví ma pozorovať, ako sa ľudská spolupatričnosť a schopnosť spolupráce dokážu presadiť aj v tých naj(ne)obyčajnejšíchpodmienkach. Napríklad v takom autobuse... Tam si ľudia často vypomáhajú napríklad svojimi "predĺženými" rukami. Že neviete, čo to je a ako to vyzerá?! Hneď vysvetlím...
Funguje to tak, že ľudia, ktorí do autobusu nastúpili ako poslední, a momentálne sú prilepení na skle dvier, podajú do natrčenej ruky neznámeho človeka svoju kartu alebo peniaze, aby ich dotyčná ruka podala do ďaľších, a aby mu napokon tie posledné, kartu odpichli alebo mu za peniaze kúpili u šoféra lístok. Po tomto úkone putuje plastová kartička alebo zakúpený lístok (dokonca aj s vydanými peniazmi) cez všetky ruky zasa naspäť do vrecka majiteľa, ktorý si takto zaplatenou jazdou zaplatil aj dobrý pocit, že si splnil svoju občiansku povinnosť a nikoho zbytočne nepohoršoval. Ale veď kto by už len za túto príjemnú a teplú jazdu nechcel zaplatiť..?!
Viem, že tomu asi nebudete veriť, ale existujú ešte aj takíto ľudia..! Robila som menší prieskum a zistila som, kto všetko, s nami, spokojnými, ráno cestuje. Ani by ste neverili, koľko je nevďačných a sebeckých jedincov, ktorí si takéto spolupatričné (a ľudskyblízke) cestovanie nevedia vážiť, a ktorí by sa radšej stali pavúkmi, len aby dokázali vyliezť na plafón autobusu a ukoristiť si pre seba a svoje končatiny čo najviac miesta... (To sú teda skutoční sebci..!) Je však dosť otázne, či sa tam nechcú dostať aj preto, aby ľuďom pod nimi, mohli teraz skákať na hlavy a vrátili im to, ako im pred chvíľou (nechtiac!) postúpali oni po nohách...
Všimla som si, že v buse s nami často jazdia aj takí... nazvyme ich pohodlní špekulanti... ktorí celú cestu myslia len na to, ako požiadať starkých pod sebou, aby im už konečne uvoľnili miesto a ako presvedčiť šoféra, či by si na chvíľu nemohli prisadnúť k nemu do jeho kabínky. Im, lenivcom(!), sa už totiž nechce ani len opierať sa o chrbty druhých a zdá sa im, že šofér tam má najviac nezaslúženého miesta... (Takíto vyjednávajúci ľudia však nikdy nepochopia, že to pérovacie kreslo, aj keď je dosť široké, je predsa len určené len pre jediného človeka...)
Okrem týchto, už spomínaných typov cestujúcich, badať v buse niekedy aj neskutočne smutných a osamelých ľudí, na ktorých je vidno, ako veľmi túžia po ľudskom teple a ako by neváhali sadnúť si šoférovi hoci aj priamo na kolienka a objímať ho, ak by mu tým neprekážali v práci a ak by pritom aj mali odvahu čeliť tým nevraživým a závistlivým pohľadom všetkých tých, stojacich, pripučených a visiacich ľudí...
No, tak to bolo tak trocha vymyslené a tak trocha reálne osadenstvo v typickej MHD. Spoznávate sa v ňom aj vy? :))
