Túto našu vlastnosť možno pozorovať úplne všade. Keď sme malé deti, chceme byť rýchlo dospelými, chodievať spávať kedy chceme, mať vlastné peniaze a šoférovať auto. Keď sme dospelí, radi by sme sa vrátili do čias autíčiek a bábik. Školáci chcú čo najskôr chodiť do práce, len aby sa nemuseli učiť prírodopis a matematiku. Pracujúci naopak túžia ocitnúť sa v drevených školských laviciach a čítať si z čítanky. Belosi strávia celé leto opaľovaním sa, aby sa na nich ,,nalepil bronz“. Černosi zas podstupujú náročné zákroky, aby si zmenili farbu pokožky. Blondínky sa masovo farbia na hnedo, brunetky rady experimentujú s peroxidom. Keď je zima, túžime po teple a po slnku, keď je leto, želáme si ochladenie a zimu. Šťastný chce byť šťastnejší, slávny by rád mal viac slávy, bohatý chce mať stále viac a viac peňazí, až kým nespadnú ,,na hubu“ a neprídu o všetko a neuvedomia si, ako im bolo dobre, keď mali aspoň niečo. Nefajčiarov láka ochutnať cigaretu, fajčiari by najradšej krabičku už nikdy nevideli. Slovenskú korunu meníme za euro, a keď je zle, hneď sa diskutuje o návrate k starej mene. V čase mieru rozputávame vojny, počas vojny bojujeme za mier.
Podobných paradoxov je v tejto dobe celé množstvo. Ľudia stále hľadajú niečo nové, niečo, čo by im dopomohlo k úspechu, ku šťastiu, no pritom len málokto si uvedomí, že človek môže byť šťastný v živote aj s tým čo má. Preto by sme si mali vážiť to čo máme a nemali by sme ľudí, veci, služby a všetky vymoženosti, ktoré sú nám k dispozícii brať ako automatické. Ľahko môžeme o všetko prísť, no potom už bude neskoro.
