Bol zaciatok novembra, ked sa mal, volajme ho trebars Lukas, vratit z dovolenky na Slovensku. Ja som si medzicasom zobrala 3-tyzdnove volno, prestala som chlastat, prezila som abstaky, a to vam poviem, ze bez diazepamu to nie je ziadna sranda.... Triaslo ma niekolko dni, vsetkeho som sa lakala, ale napriek tomu som do toho sla, hoci s vedomim, ze mi hrozi delirium tremens, epilepticky zachvat a podobne... Pomoc od lekarov v Anglicku som cakat nemohla, pretoze kym sa clovek dostane na detox (uz som mala jeden za sebou rok predtym), trva to asi 2-3 mesiace, a dovtedy vam poradia akurat aby ste pili dalej a predisli tak spominanym komplikaciam...
Ked mi bolo lepsie, zacala som cvicit, prestala som zvracat, dokonca som si nasla novu pracu, aby sme mohli zacat obaja odznova a lepsie...
Cakala som ho skoro rano, vyfintena, po dlhej dobe som vyzerala konecne dobre, zdravo...
A on prisiel... A bol akysi iny...
Asi o 4 tyzdne mi oznamil, ze uz ma nemiluje. Ja som si na jeho FB precitala preco...
Detailne...
Pohadzala som po nom vsetok riad, ktory sme doma mali a, samozrejme, zacala som znova pit. Ako to mohol? Ako ma mohol podviest, odkopnut? Teraz, ked som sa konecne zacala davat do poriadku?
20. decembra 2013 ma zaviezol na letisko v Birminghame. Uz sa nekricalo, neplakalo... Zostalo len to otrasne tazive ticho. Myslim, ze ma nikdy nemal radsej, ako ked polozil kufre vedla mna pri vchode do letiskovej haly, zapalil si so mnou poslednu cigaretu, a potom ma objal a dal mi pusu. Jedinu pusu na ktoru do smrti nezabudnem. Bol v nej prislub? Ulava? Vycitky? Netusila som...
Slubil, ze pride. Urcite. Ked sa dam do poriadku. Alebo ked sa aj nedam. Pride v marci. Ak ho este budem chciet vidiet...
Viac som ho uz nevidela...
V to rano som vystupila na letisku v Bratislave, kde na mna necakal nik. Bola som roztrasena, ubolena, smutna... Co teraz?
Sadla som do taxika a zadala adresu hotela, kde som si rezervovala izbu na tyzden (bol z neho nakoniec mesiac), s poziadavkou, aby sme sa zastavili v najblizsich potravinach... potrebovala som zasoby...
Zacali sa tie najsmutnejsie dni, Vianoce, Novy rok, v mojom zivote. Nevedel o mne nikto, rodinu som denne utvrdzovala v tom, ze vsetko je OK a ze som v Anglicku a koncom januara sa vraciam domov. Travila som cele dni medzi styrmi stenami a liala do seba alkohol. Uz mi to bolo jedno. Chcela som sa upit k smrti, nevedela som si predstavit, ze vytriezviem a budem musiet celit vsetkej tej bolesti...
Vdaka Bohu, ze mi do cesty posiela anjelov. Jeden sa vola Erik, a stal pri mne ked mi bolo zle, napriek tomu, ze ma poznal sotva 2 tyzdne. Drzal ma za ruku o tretej v noci, ked som bola hospitalizovana s diagnozou akutna pankreatitida a lekari ani psychiatri ma nechceli prepustit, pretoze sa nemusim dozit rana. Videl ma smradlavu, opuchnutu, znicenu... A pomahal mi ako vedel bez toho, ze by ziadal cokolvek spat.
Erik, nikdy ti to nezabudnem...
