Az prisiel Lukas. Pekny, vysoky, urastemy, inteligentny, vtipny, sarkasticky a rozhladeny muz, o sedem rokov starsi odo mna. A chcel ma pretiahnut. Stalo sa. Pisali sme si niekolko rokov, kedze on zil v Anglicku, a videla som ho asi dvakrat v zivote. Ale pri tych hodinach na internete som sa postupne zamilovavala.
Napriek vsetkemu to bola najkrajsia noc v mojom dovtedajsom zivote. Problem bol, ze ja som netusila, aku hodnotu ma sex v dnesnej dobe. Ludia okolo mna bud spolu zili, alebo chodili, alebo boli sami (a to ci s niekym spavaju, sa nevedelo, minimalne mna to ani nenapadlo). Preco by mal chciet so mnou niekto spat, potom mi dat pusu na celo a povedat goodbye? Sex bez citov mi pripadal zbytocny, prazdny, nepravdepodobny. Ale tak to funguje, teraz som uz o cosi starsia a skusenejsia a viem to (dobre rano).
Co vam poviem... Vyrastala som v krestanskej rodine, a pri bozkavani protagonistov sa prepinal televizor. Mama so mnou akurat okrajovo rozobrala, co je to menstruacia, a na cirkevnom gympli sa toho tiez vela nedozviete o sulozi. Sex bol v nasej rodine tabu, mozno aj preto je moj o rok mladsi brat teraz zenaty a ma 1,5 rocneho syna so svojou prvou frajerkou po 3 mesacnej znamosti. A mozno preto som nemala komu povedat, ako ma trapi, ze nikoho pri sebe nemam, ake pocity mojim dospievajucim ja lomcuju a ako strasne by som chcela aspon kulilincek lasky. Od muza. Od otca...
Takze prisiel on, a ja som o par mesiacov letela za nim. Doteraz neviem, ci to bola taka strasna zamilovanost ( a konecne som prestala pochybovat, ze som hetero ), alebo jednoducho utek z prostredia, ktore ma pomaly emocne a psychicky rozkladalo ( to viem az teraz ). Myslim, ze to bola kombinacia lasky a prilezitosti utiect od niekial, kde som od napatia zacala zvracat, nevedela som vyjadrit svoje emocie, a vsetky som ich radsej hadzala do zachoda.
Posledne roky doma boli tazke. Vlastne vzdy to bolo tazke, ale spominam si hlavne na tie, kedy som mame denne hovorila aby sa rozviedla, lebo uz som nechcela pocuvat sarkasticke poznamky mojho otca a postupne aj brata na jej adresu. Ja som ich zniesla, a riesila po svojom. Ale mama sa nechystala ani grcat, ani sa nemala komu vyrozpravat a vsetko to, co sa dialo v nasej rodine, vsetok ten krik, zhadzovanie, kritika, nulova vdaka ci pochvala, brala ako normalne. Ved tak milujuca rodina predsa funguje.
Na vztahu s Lukasom lutujem vela veci, ale najviac to, ze som naivne dufala, ze laska a ine prostredie ma vyliecia. Nestalo sa. Asi preto, ze zivot dvoch zavislych, ktori si klamu je o vsetkom moznom, len nie o pokoji. A prostredie sa tiez moc nezmenilo. Ved partnera si vyberame na vzor svojho otca, vsak...
