Nasla som si pracu. Uznavam, nebola som riaditelkou zemegule, ale po takmer roku som mala opat pracu a malu nadej, ze raz budem opat samostatna, zakyvam nasim a vydam sa do sveta.
Zial, prv ako som stihla zarobit aspon na slanu vodu, ma prevalcovala liekova zavislost. To, co som si myslela, ze mam absolutne pod kontrolou, si zilo svoj vlastny zivot a pokusalo sa ma presvedcit, ze to je moj zivot.
A potom to prislo. Bod zlomu. Zomrela mi prababicka, par tyzdnov po tom, co oslavila svoje ste narodeniny. Chcela som plakat. Vazne som, ako spravna milujuca vnucka, chcela rumazgat aspon 3 dni a 3 noci. Lenze emocie neprichadzali. Preto som pouzila jediny osvedceny prostriedok, ktory vedel odblokovat moju chladnu povahu... Vypila som si. Viem, som blba, ale ja som si jednoducho chcela vypit. Chcela som si poplakat a prebit ucinok tabletiek.
Po vytriezveni ma cakal sok. Kym som vyspavala opicu (a ze to teba bola opica jak svina) mama mi spravila inventuru izby skrz-naskrz. Ani sa radsej nejdem priznavat, co vsetko nasla. Nebolo viac treba. Tak sme si na to sadli a dospeli sme k zaveru, ze jedinym moznym riesenim je dalsia hospitalizacia.
Strasne som sa tomu branila, ved povodny plan znel udrzat sa v robote zubami - nechtami a co najskor sa osamostatnit a az potom, ano az potom riesit moj psychicky stav. A teraz ma chcu opat niekam zatvorit, teraz, ked uz som na najlepsej ceste odtrhnut sa od stereotypov, ktore vo mne zabijaju vsetko, od zdraveho rozumu cez chut zit az po po napaditost a umeleckeho ducha. V ziadnom pripade. No a co ze beriem navykove tabletky. No a co ze zvysujem davky. No a co ze si pri prvej tragedii na ne supnem par vodiek a prechovku piva... Som v pohode, a zit sa da aj s hlavou v hajzli...
Mame to dalo asi dost roboty, aby ma spacifikovala, ale podarilo sa jej ukecat ma.. Na par tyzdnov... A ked vyleziem, zaplati mi 3 mesacny najom a financne pomoze prvy mesiac, aby som sa mohla osamostatnit. Good deal...
Hm.. tak som teda vo Velkom zaluzi... opat... Postupne mi vysadili navykove tabletky. A ze to bolo fest tazke, lebo moje telo sa branilo ako vedelo... Obcas som mala chut si vytrhat vlasy, tak mnou lomcovali abstaky... A do toho vsetkeho sa mam naucit normalne jest a netyckovat. Moze byt nieco lahsie?
Tento krat sa domov neponahlam. Po prve preto, ze moja matka ma ustavicne strasi Cenacolom, a zrejme uz tie veci s prenajmom neplatia ( a mne sa fakt nechce stravit dva roky v krestanskej komunite niekde v Latinskej Amerike) a po druhe preto, ze tentokrat platim za kazdu jednu chybu krvou a potom, a dufam, ze to tymto cele spatim, zabalim, vykopnem a uz nikdy neuvidim.
Fakt ma uz takyto zivot nebavi, a preto tentokrat na otazky psychiatrov typu : Zvracali ste? Chodite si kupovat do bufetu cokoladu? Pijete veka kavy? Prestali ste sa licit? Zvladate to? odpovedam pravdivo, vacsinou kladne.
Lebo, ci uz s naslednou podporou rodiny, alebo bez nej, mna uz takyto zivot fakt nebavi, fakt by som obcas tu cokoladu v sebe rada udrzala a naozaj by som chcela vediet vytlacit slzu bez toho, aby som sa musela do nemoty opit.
Drzte mi palce...
