Keď sa homosapiens staval viac človekom začal pre zmenu klimatických podmienok používať oblečenie proti chladu, jeho súčasťou bola aj pokrývka hlavy, najprv z kože, neskôr z textílií.
Spracovanie textílií vykonávalo v Košiciach v 15. a na začiatku 16. storočia 11 špecializácií. Jednou z nich bola i klobučnícka. V súdnych záznamoch z nášho mesta medzi rokmi 1393 – 1405 sa povolanie „Huter“ – klobučník spomína 16 krát. V 16. storočí sa združili do spoločného cechu so súkenníkmi.
Ešte v dobách nie tak dávno minulých bolo pre dámu i pána nosenie klobúka samozrejmosťou. Bez pokrývky hlavy sa „slušný človek“ nemohol objaviť na verejnosti. Samozrejme, že iný klobúk bol určený na korzo, iný na pľac, špacírku do lesa, šport. Takisto bolo tragédiou, keď sa stretli dve dámy v takom istom klobúku.
Medzivojnové Košice mali 26 klobúčnictiev. V jednom z nich pôsobila vtedy najmladšia „už od 18 rokov“ podnikateľka Elena Budešová. Splnila si svoj sen a celý život venovala tomu, aby neživú zajačiu plsť pretvárala na ozdobu hlavy stovkám dám, ktoré takto korunovali svoj šarm. Pri tvarovaní a výrobe uplatňovala najmä svoju fantáziu, aby držala krok v móde s modelmi z Prahy či Pešti a držala tempo s módou, navštevovala Budapešť, Prahu, Viedeň, Mníchov, Benátky či Paríž, centrá európskej módy. V dobe socializmu precestovala vlakovými spoznávacími zájazdami Európu a popri klobúkoch sa v salóne Icka objavujú aj doplnky.
50.-te roky znamenali aj pre ňu zmenu, módna tvorba – umožnila jej aj naďalej sa venovať svojmu poslaniu. K vôni plste a pary privoňali aj jej dcéra a vnučka, ktoré pokračujú v ceste započatej pani „Ickou“, vďaka nim si môžeme i my dnes privoňať k pachu klobučníckeho umenia. Aj vďaka nim si môžeme dať na hlavu muškatiersky klobúk a stať sa d’Artagnanom, alebo trojrohý klobúk z nás urobí francúzskeho cisára. A na to stačí len klobúk a kúsok fantázie.
Karol Linhart, 20.11.2010
Použitá literatúra:
Košice 1993, Ondrej R. Halaga, Počiatky Košíc
Dejiny Košíc v dátach – kolektív, Košice 2007
V osemnástich si splnila sen – spomienky Gašková, Večer 17.3.2006
