II: Cesta do mojej dedinky S´de Eliezer a prechádzka k Jordánu
Ráno som si na hosteli dal raňajky (skromné, nechcel som pred dlhšou cestou príliš jesť) a valil som na Centrálnu autobusovú stanicu. Spred hostela Abraham ide mikrobus až pred Bus central station a potom na železničnú stanicu Hahagana, nad ránom však krátko spŕchlo a ja som si chcel vychutnať mesto po daždi. Idem ulicami a cítim vôňu mokrého asfaltu, zmiešanú s vôňou kvetov, otvárajúcich sa stánkov s pouličným jedlom a pachom splodín motorov. To je ten pravý Tel Aviv! Na autobusovú stanicu prídem načas, kontrola je trocha dlhšia, keďže mám kabelu a páperovú vetrovku. A už sa presúvam na siedme poschodie. Môj autobus, linka 963, je už na stanovišti.
-Yesud HaMa´ala?- snažím sa správne zaspievať názov cieľovej stanice.
-Yes!- odpovie šofér a predáva mi lístok. Cena je na moju predstavu pomerne nízka, 39,5ILS čo pri oficiálnom prepočte vychádza asi 9,60 €. Batožinu si dávam dole, do batožinového priestoru (vtedy za ňu netreba platiť), sadám si vedľa šoféra a môžem si užiť cestu. Autobus sa preplieta ulicami Tel Avivu a zbiera cestujúcich. Tak ako pred dvadsiatimi rokmi aj teraz väčšinu cestujúcich tvoria mladí vojaci a vojačky, lebo v Hornej Galilei je veľa posádok. Pozorujem polia a sady, všetko je pekne zelené a milé pre oko pútnika. Ideme aj okolo mora. Cesta trvá asi dve a pol hodiny. Míňame Galilejské jazero. Asi po dvoch hodinách sa otvára úchvatný pohľad na Golanské výšiny. Začínam poznávať okolie, mestečko Tel Hazor. Sem sme chodili na väčšie nákupy do supermarketu. Návšteva supermarketu sa v živote poľnohospodárskeho robotníka rovnala návšteve kultúrneho podujatia v sladkej domovine.
-Yesud HaMa´ala, vaša zastávka.- hovorí šofér.
- Ďakujem!- odpovedám, beriem si kabelu a odhodlane kráčam k Yarden Estate Boutique hotelu. Hotel je na orientálne pomery celkom dobrý, všetko bolo zaplatené vopred a tak môžem vyraziť do mojej dedinky, ktorá je nad ním. Prejdem cez diaľnicu č. 90 (taká galilejská D1) a idem palmovou alejou do dediny S´de Eliezer. Tá aleja tu bola už pred 20 rokmi a urobila na mňa skvelý dojem. Hop, pribudla závora so strážnou búdkou, to tu nebolo. Ale zatvára sa asi len na noc, v búdke nikto nie je. Kráčam k druhému kruhovému objazdu a idem k domu farmára Gideona. Dom tu očividne stojí, aj plechová búda, v ktorej sme triedili kvety. Len mraziaci box zmizol (viď. spomienkový odstavec dole). Nevyzerá to tak, že by dom niekto obýval. Idem ku svojim poliam. Polia sú zarastené a pasú sa na nich kone. „Moje“ polia jednoznačne identifikujem podľa ulice a podľa „rivera“. Tak toto koryto volali miestni, aj keď v ňom väčšinu roka nebola ani kvapka. Pozerám s troškou dojatia na tie polia, kde som pred dvadsiatimi rokmi pracoval. Tak predsa som len tu... Obdivujem vily boháčov na kopci nad S´de Eliezer. Spoza kopca sa ozýva streľba... Zostávam pokojný, farmár nám pred dvadsiatimi rokmi povedal, že za kopcom je vojenská strelnica. Hádam sa to za ten čas nezmenilo. Idem pozrieť novú štvrť, ktorá vyrástla počas obdobia, keď som tu nebol. Kochám sa výhľadom na Golany, polia, nekonečné sady a Hula Valley (údolie Jordánu). Pobehám celú dedinu, urobím nejaké snímky a vraciam sa dole do hotela. V duchu ďakujem Bohu, že sa mi podarilo ešte raz v živote podívať sa na miesto mojej mladosti.
Čo a ako som v Izraeli robil.
Ako som už napísal, dostal som sa ako dobrovoľník do mošavu S´de Eliezer k farmárovi Gideonovi. Našou hlavnou pracovnou náplňou boli kvety, ktoré sa trhali, triedili, balili a expedovali pre potreby Veľkonočných sviatkov v Európe. Keďže kvety boli oproti inému obdobiu asi 2 týždne v omeškaní, začali sme tým, že sme vypilovali staré kmene na pôde, ktorú chcel farmár využiť iným spôsobom. Mali sme motorovú pílu a môj kolega Martin, vyučený tesár bol v tejto práci veľmi zručný. Potom sme čistili pole od kameňov, strihali stromy, ktoré dávali granátové jablká, avšak nie malými jednoručnými záhradníckymi nožnicami s pružinou, ako som bol zvyknutý u starého otca, ale dvojručnými nožnicami (pákové kliešte), akými sa strihajú „roxory“ - vetvy, ktoré sme strihali boli hrubé ako prst. Bola to dosť ťažká robota, už len držať tie dvojkilové obojručné nožnice celý deň nad hlavou, strihať nimi hrubé konáre, navyše slnko svietilo do očí. Strihal som to na tzv. vidlicu, ako ma to učili otec a starý otec. Farmár sa bol občas na nás pozrieť a bol s našim strihaním spokojný. Po troch dňoch ma od ustavičného dvíhania ťažkých nožníc a strihania hrubých vetiev tak boleli ruky, že som občas nožnice zavesil na konár, oprel si hlavu o kmeň stromu a trocha si oddýchol. Dôležité bolo, že farmár z domu videl odraz slnka z nožníc a myslel si, že pracujeme. Závidel som thajským pracovníkom na susednom poli, ktorí strihali stromy pomocou pneumatických nožníc, ktoré boli umiestnené na dlhých tyčiach ku ktorým boli pripojené hadice so stlačeným vzduchom. Zdrojom stlačeného vzduchu pre pneumatické nožnice bol kompresor umiestnený na traktore. Proste sa pristavil traktor na určité miesto, zabrzdil sa, nechal sa ísť na voľnobeh aby poháňal kompresor a ostrihali sa stromy v dosahu hadíc. Potom sa traktor odbrzdil, počuli sme zaradiť rýchlosť, pridať plyn, traktor sa posunul ďalej a strihali sa ďalšie stromy. Thajčania to robili perfektne, rýchlo a veľmi zručne.
Nastalo obdobie zberu kvetov. Začali sme spolu s Martinom, neskôr pribudli 3 dievčiny z Východu Slovenska a ešte jeden chlapík asi v mojom veku. Bežný pracovný deň začínal ráno o piatej v plechovej chajde, kde sme zobrali jednoručné malé nožnice, vedro na kvety (na spodku vedra bol chlórový roztok), a vyrazili sme na pole. Keď sme videli potenciálne vhodný kvet (nesmel byť úplne rozvitý, musel byť v puku), odstrihli sme ho čo najnižšie pri zemi, pričom rez musel byť šikmý. Kvet sa položil do vedra a rezal sa ďalší. Keď bolo plné vedro, bolo treba bežať do búdy, pri ktorej bol pripevnený mraziaci box. Kvety sa tam preložili do väčšieho vedra, a s prázdnym vedrom zasa na pole. Zohnúť, odstrihnúť, vložiť do vedra, zohnúť, odstrihnúť, vložiť do vedra, zaniesť vedro do mrazáku, vyprázdniť ho atď. (všetko sa muselo robiť rýchlo, aby sa kvety nerozvili) až asi do 11:00. To už začínalo byť teplo a do tejto doby sa muselo prebehnúť celé pole. Všetky kvety v puku museli byť v mrazáku. Okolo jedenástej predobedom sme išli na ubytovňu, hodili sprchu a ja som niečo uvaril. Ponajviac opražené kuracie párky obalené v cestíčku, vypražený syr, špagety s omáčkou a syrom alebo mletú baraninu na spôsob čevabčiči so zemiakmi a horčicou. Tiež šošovicu s vajcom, ryžu s volským okom. Často som pripravoval arabský chlieb s hummusom (cícerová nátierka), s papričkami a mletým mäsom a podobne. Potom si na chvíľu ľahnúť pod ventilátor a okolo tretej znova na pole. Znova prejsť celé pole a zobrať kvety, ktoré sa dostali do fázy puku počas horúceho poludnia. To sme robili do asi piatej – šiestej večer. Bola treba robiť ešte rýchlejšie lebo poobede bolo už riadne teplo. Okolo šiestej (slnko práve zapadalo) sme prišli do plechovej búdy, tam mal farmár umelé osvetlenie a veľké ventilátory. Na stoloch boli nakreslené mierky – na nich sa merali a triedili kvety. Kvety sa zobrali z mrazáku, rýchlo sa pomerali a roztriedili podľa dĺžky a vložili sa znova do mrazáku. Keď boli roztriedené podľa dĺžky, balili sa do celofánu po 10 kusov. Tieto celofánové zväzky sa potom dávali dokopy po päť desaťkusových zväzkov (takže v jednom megazväzku bolo 50 kvetov) a znova do mrazáku. Všetko sa muselo robiť veľmi rýchlo, pretože ak sa kvety rozvili, farmár ich musel vyhodiť (odberateľ by také nezaplatil). Boli to kvety z čeľade narcisov. Najkratšie išli na kvetinovú výzdobu predovšetkým kostolov na Veľkú noc, dlhšie sa predávali ako normálne kvety do kytíc. Často som si myslel koľko ženám asi v Európe urobia radosť. Ale na nejaké sentimentálne myšlienky nebolo veľa času. Čas sa blížil k desiatej v noci a my sme 50 kusové megazväzky rozlične dlhých kvetov balili do papierových kartónových škatúľ, prelepovali lepiacou páskou a okolo 23:00 (v noci vo februári klesajú teploty v Hornej Galilei na 5-8 °C) sme ich naložili farmárovi do dodávky a on ich zaviezol na letisko do Rosh Piny (lietadlo odlietalo o polnoci). Koncovou stanicou bolo Holandsko. Keď sme naládovali farmárovu dodávku, mohli sme ísť domov, to už bolo po jedenástej, takže ešte rýchlo sprcha, niečo v rukách preprať, zjesť chlieb s margarínom a šup do postele. Keď odrátam poobedňajšiu siestu a nočný spánok, robili sme dvanásť až štrnásť hodín denne (keď kvety vrcholili tak aj šestnásť). Podľa hesla nášho šéfa: „Kvety nepoznajú šábes“, sme robili aj v sobotu. To farmár ani nevyšiel z domu, my sme však prácu urobili tak svedomito, ako vždy. Mnoho ľudí si myslelo, že práca s kvetmi je ľahká, ale nám to tak nepripadalo. Ustavične sa zohýnať, strihať kvety, vláčiť ťažké vedrá a navyše ruky nám dosť trpeli od chlórového roztoku (dával sa na spodok vedra kvôli plesni). O strihaní stromov a iných podobných prácach som už písal. Niekedy mi farmár dal rozrábať umelé hnojivo do veľkej nádrže, z ktorej išla kvapôčková závlaha. Našu činnosť u farmára sme ukončili vykášaním buriny benzínovými motorovými kosačkami, to bola dosť nepríjemná robota vzhľadom na hluk, splodiny ktoré sme museli dýchať a v máji už bolo teplo. Okrem toho sme farmárovi sporadicky robili drobné údržbárske práce. Vymeniť vypínač, zásuvku, hadicu na traktore, zmontovať prefabrikované police, s tým fakt nemám problém (pritom sa nepokladám za obzvlášť manuálne zručného). No a Martin bol vyučený tesár. Farmár si v podstate na všetky takéto drobné práce chcel volať odborný servis. Celkovo mi pripadal dosť nepraktický.
Čo sa týka pracovnej morálky, bola u rôznych ľudí rôzna. Niektorí mladí do rána popíjali a debatovali na izbe a potom sa ráno na poli ledva hýbali. Farmár nespokojne hovoril, že sú „sleepy“ (ospalí). Navyše niektorým kolegom niekto navešal na nos, že sa v Izraeli dajú zarobiť ťažké státisíce hádam za rok. Keď poznali realitu, boli sklamaní a svoju neľúbosť obracali aj proti nám, čo sme tam boli najdlhšie a mali sme s farmárom najlepšie vzťahy. Nič sa však neodchyľovalo od toho, čo prisľúbila agentúra. Samozrejme, ak človek vedel perfektne anglicky, prípadne hebrejsky a našiel si nejakú skutočne dobrú prácu napríklad v meste, v kasíne, ako jedna bývalá kolegyňa ktorá sa tiež dostala do Izraela cez agentúru, mohli sa zarobiť pekné peniaze. Nie však na poli.
Keď už píšem o práci, musím spomenúť fenomén čiernej práce. My sme mali víza dobrovoľníka a pracovali sme cez dobrovoľnícku agentúru. Ak by nás farmár nevyplatil, volali by sme do agentúry a agentúra by veci dala do poriadku. Ak by bol farmár s nami radikálne nespokojný, poslal by nás nazad do agentúry a agentúra by mu dala nových ľudí. Bola to určitá poistka na obe strany. Farmár nás síce chcel obabrať, ale iba tak trocha (nechcel napr. vyplatiť príplatok za šabat, hoci sme naň mali nárok i ako gojími). Všetko urovnal dobrý angličtinár Martin, bolo to v rámci športu, tak obľúbeného v Oriente.
Niektorí známi sa dali prehovoriť farmármi na prácu načierno (akože zarobia pekné peniaze, ktoré im farmári prisľúbili). Kým pracovali, zaplatil im farmár bývanie a dal im kartičky s kreditom k známemu obchodníkovi s potravinami, aby si mohli kúpiť nejaké jedlo. Keď sa pracovníci domáhali peňazí, farmár odpovedal, že ešte nedostal peniaze z banky a že ich vyplatí až potom. Títo ľudia, čo som poznal osobne, odchádzali po 3-4 mesiacoch, keď pracovali len za bývanie a stravu bez jediného dolára. S prísľubom, že im farmár peniaze pošle, čo samozrejme nikdy neučinil. Oklamaní pracovníci nezmohli nič, boli právne bezmocní. U nás bol vtedy prah vnímania prečinu čiernej práce nastavený dosť nízko (nepovažovali sme to za nejaký veľký priestupok). Naopak, u krajín, ktoré boli prísne vo výbere daní to bol dosť veľký prečin, lebo sa spájal s daňovými únikmi, ktoré pri tom pochopiteľne vznikali. Samozrejme, čierni pracovníci boli zdravotne nepoistení, čo mohlo spôsobiť ďalšie problémy.
Na úplnom vrchole povolal farmár okrem nás dvoch, ďalších kolegov z Východu Slovenska ešte asi dve arabské rodiny v počte asi 5 (presné číslo si nespomínam) ľudí. Tí neurobili ani polovicu z toho čo my (aj to tam robili iba ženy), ale chlapi zasa varili výbornú kávu. Ak môžem laicky hodnotiť pracovitosť a výkonnosť jednotlivých skupín pracovníkov, jednoznačne viedli Aziati, potom Slováci, Česi a Východoeurópania vôbec a končil by som Arabmi. Pracovitosť Židov som nemal možnosť posúdiť, lebo tak ťažkú robotu som nevidel nikoho z nich robiť.
Ale dosť už spomienok na trudnú prácu, teraz som vo svojej dedinke po 20 rokoch!
Zbehol som do hotela, trocha som sa občerstvil, slnko je ešte vysoko. Idem teda k Jordánu. Tak ako sme chodili pred dvadsiatimi rokmi.
Keďže Jordán je tu už dosť blízko sýrskej hranice, pýtam sa pre istotu na dvoch miestach (na recepcii a benzínovej pumpe), či je možné ísť k Jordánu a či ma tam nezbalí vojenská hliadka. Je to možné, nemalo by tomu nič stáť v ceste, znie odpoveď.
Idem do dedinky Hulata, vedie tam cesta. Nechce sa mi ustavične vyhýbať autám, tak idem po poli. Viem, že vo februári tu na severe hady a škorpióny ešte spia, tak kráčam odhodlane. V Hulate sú chodníky, pribudli autobusové zastávky. Inak všetko po starom. Pozerám do údolia Jordánu. Rozoznávam tok podľa stromov. Znova idem po poli. Na poľnej ceste stretávam autá s poľnohospodárskymi robotníkmi. Pokiaľ stíham posúdiť, sú to samí Aziati. Konečne som pri Jordáne. Tu sa nič nezmenilo. Pri moste piknikuje arabská rodinka. Motám sa okolo Jordánu. Sľúbil som kresťanskej dáme, že si vodou z Jordánu urobím krížik na čelo. Tvrdila, že to zo mňa urobí lepšieho človeka (asi usúdila, že to potrebujem). Breh sa mi zdá trochu vysoko, nechcem aby sa mi šmyklo a aby som padol do Jordánu s mobilmi, fotoaparátom a dokladmi. Napokon zlomím dlhú trstinu, omočím ju v Jordáne (bez toho aby som k nemu liezol) a vodou si urobím krížik. Sľub kresťanskej dáme je splnený.
Naraz počujem známy, dosť nepríjemný zvuk. Niečo medzi poľnicami posledného súdu a trúbami z Jericha... Kde som ho len počul? Aha, v Martine pri oslave storočnice Československa, keď mi nad hlavou preleteli tri stíhačky. Dvíham hlavu a naozaj vidím na nebi tri stíhačky (podľa siluety by to mohli byť F-16, nie som odborník), ako si to štrádujú na smerom na Sýriu. Od Sýrie sa ozýva hrmenie... Do čerta, ale nebo je čisté... Pozorujem piknikujúcu rodinku, prijíma to nevzrušene. Ale slnko sa už chýli na západ, predsa len sa tu v kopcoch stmieva skôr ako v Tel Avive pri mori. Rezkým krokom vykročím smerom k hotelu, čaká ma cesta z údolia do kopca. Poslednú polhodinku kráčam už potme, respektíve si svietim pod nohy mobilom. Diaľnica 90 je dobrým orientačným bodom. Konečne som v Yesud Ha´Maala. Na pumpe si kúpim veľký hotdog s hummusom, kečupom a oranžádu. V kaviarni si dávam kávu a pozorujem pokojný večer. Na recepcii sa ma recepčný pýta, ako dopadol výlet k Jordánu. Nadväzujem rozhovor a vravím, ako sa to za dvadsať rokov zmenilo. Vyhýbam sa však politike. Pýtam sa kto pracuje na poliach.
-Filipínci a Thajčania.- znie odpoveď, čo potvrdzuje moje pozorovania.
Poďakujem za rozhovor, idem na izbu chystať sa na nasledujúci deň. Predsa len, dnes mám sólo izbu pre seba. Pozerám Google mapy a vychádza mi, že som za dnešný deň prešiel asi 20 km peši. Som dosť unavený. Treba si riadne oddýchnuť, zajtra čaká Jeruzalem!
Ako bolo v Jeruzaleme? Šiel som po dvadsiatich rokoch aj k Mŕtvemu moru? A čo sme ako dobrovoľníci robili vo voľnom čase? Napíšem nabudúce.
