III. Jeruzalem a Mŕtve more.
Ráno v Yesud Ha´Maala sa prebúdzam o šiestej. Úprimne, budík som si nastavil na pol piatu s tým, že si vyfotím pohľad na Golany a ich snehové polia ožiarené do purpurova vychádzajúcim slnkom (miloval som ten pohľad, keďže mi pripomínal domov), avšak po predchádzajúcom dni som tak unavený, že radšej zostanem v posteli do šiestej. Hodím do seba chutné raňajky, kávu, vezmem kabelu a pätnásť minút pred odchodom autobusu stepujem na zastávke. V rukách držím plán mesta veľkým nápisom Jeruzalem, aby vodiči autobusov lokálnych liniek nemuseli zachádzať k zastávke (som tu sám). Vodiči to oceňujú priateľským gestom, prípadne zablikaním. Už je tu môj zelený – Egged autobus s charakteristickým logom. Kúpim si lístok do Jeruzalema, hodím tašku na spodok a sadám si vedľa šoféra. Ešte posledný, rozlúčkový pohľad na Golany a už si môžem vychutnávať cestu. Jasne si pamätám, že pred dvadsiatimi rokmi, na výlete do Jeruzalema s mojimi dvoma kamarátmi sme išli cez palestínske územia – autobus išiel cez Jericho (Jericho som poznal z Biblie). Teraz sa autobus týmto územiam vyhýba, zato však celkom zblízka vidím plot, ktorý tieto územia oddeľuje. Pretože môj blog nie je politický, nechcem písať o prednostiach, či nedostatkoch tohto riešenia. A už sme v Jeruzaleme. Vystúpim a idem na hostel (tiež Abraham) na Davidka square. Abraham v Jeruzaleme nie je tak pekne vybavený ako jeho menovec v Tel Avive. Ale nevadí, bude mojim domovom na štyri noci. Hodím do seba Welcome drink a idem do starého mesta. Trafiť tam nie je problém. Už aj som pri Jaffa gate (Jaffská brána). Pamätám sa, akým dojmom na mňa zapôsobila spleť uličiek starého mesta pred dvadsiatimi rokmi. Teraz to už nie je tak ohromujúce (poznal som súky v Egypte, trhy v Turecku i iných orientálnych krajinách) avšak drží si to stále svoju atmosféru. Obchodníci sú únavní, ale v rámci normy. Cesta k múru nárekov je veľmi dobre značená. Nevyhnutná kontrola batožiny, „pípáky“ a som opäť tu! Oblasť bezprostredne pri Múre nárekov je delená na ženskú a mužskú sekciu. Aj u nás v kostole sedeli muži a ženy oddelene, tak to nepokladám za nič mimoriadne. Navyše na „chôrusi“ sedeli osobitne slobodní a ženáči, neviem, či aj židia majú takéto delenie. Až celkom k múru nejdem. Pred múrom je veselo. K priestoru pred zábranami prichádzajú skupinky židov i Židov z celého sveta. Opodiaľ, mimo hlavný priestor pozorujem skupinku exoticky vyzerajúcich Židov (vyrozumiem že sú z Maroka), majú aj hudbu– husle, píšťaly, bubon a exaltovane tancujú. Mrvia sa, ako hady keď kameň dujú, riekli by starí ľudia u nás. Zvuky píšťal mi trhajú uši, rytmus však rozohňuje srdce. Je to taký slabší odzemok kombinovaný s mrvenicou. Celkom ako u nás na Strednom Slovensku. Motám sa ešte chvíľu pred Múrom, potom sa vraciam do uličiek Starého mesta. Veď som tu ešte štyri dni. Pred dvadsiatimi rokmi sme boli aj pri Mŕtvom mori v kúpeľoch En Gedi. Išli sme tam linkovým autobusom. Ja som však otrávený ustavičnými kontrolami pred vstupom na autobusové stanice a tak si spolu so skupinkou Rakúšanov kupujem v Abraham Tours výlet na pol dňa s kúpaním v Mŕtvom mori na nasledujúci deň (doprava, osuška, vstup k moru, prezliekáreň a drobné občerstvenie v cene). Večer je v Jeruzaleme dosť zima, 5 ° nad nulou (predsa len, nadmorská výška 750 m urobí svoje). Ale recepčná v Abrahame ma ubezpečuje, že pri Mŕtvom mori (-400m) sa bude dať kúpať, aj keď viditeľnosť asi nebude bohvieaká.
Ako sme sa v Izraeli pred dvadsiatimi rokmi zabávali a kde sme robili výlety.
Ako som spomínal, pracovali sme denne viac ako 10 hodín, vrátane šábesu a tak na zábavu nebolo veľa času. My dvaja s Martinom sme občas navštevovali kamaráta Mira pri ovciach, alebo on prišiel ku nám. Dole v dedine bola krčmička s čapovaným pivom, pamätám si jasne, že stálo v prepočte 80 korún slovenských/pollitrové pivo (v cenách z roku 1999). Boli sme tam asi 2-3 krát, ale ja som chcel doniesť domov peniaze a tak sme volili lacnejšie riešenie, že sme kúpili vodku pašovanú z Ruska (v prepočte 50 korún slovenských za liter, všimnite si ten pomer k pivu), potom sme urobili prechádzku cez tie sady, ktoré boli v okolí, pozbierali sme zo zeme za 2-3 igelitky citrusových plodov (ak ste brali citrusy napadané po zemi, tak vám nikto nič nepovedal), vodku sme vyliali do veľkej nádoby od uhoriek a citrusy vytlačili cez sitko (grapy, mandarínky, pomaranče a citróny ), čím sme vytvorili tú pravú oranžádu. Nádobu sme nechali odstáť v chladničke a keď sme sa vrátili z poľa, tak sme to vypili (malo to akurátnu teplotu). Bohužiaľ, ako liter vodky stál 50 korún (lacné aj na slovenské pomery), tak také účinky aj mal. Ráno ma bolela hlava a celkovo som bol slabý. Prácu sme ale urobili ako vždy. Na doplnenie dodávam, že keby som dnes vypil pol litra pančovanej ruskej vodky (po 16 hodinovej pracovnej smene), asi by som už nevstal.
Párkrát sme sa boli podívať pri Jordáne. Ako chlapec z hôr a vtedy dosť aktívny turista som túžil pochodiť Golany, ale naši kolegovia, ktorí sa o to pokúsili skôr, nepochodili veľmi dobre. Pod Golanmi ich zbalila vojenská hliadka, absolvovali dôkladný výsluch - kto sú a čo tam chcú a potom zavolali ich farmárovi, nech si ich príde zobrať autom. Škoda. Za rozptýlenie sme pokladali aj návštevu supermarketu v susednom Tel Hazore (v našej obci bol celkom dobrý obchodík, mal ale vyššie ceny), chodili sme tam tak raz za dva týždne. Kupovanie bola celkom dobrá zábava, snažili sme sa nakupovať tovary, ktoré mali nápisy len v hebrejčine, tie boli na rozdiel od tých, čo mali nápisy v angličtine lacnejšie, aj keď boli totožné. Nakúpili sme vždy dobre, len raz som kúpil miesto oleja na vyprážanie ocot. Olej som potom kúpil v dedine a octom sme likvidovali mravce v kredenci.
Zaujímavým zážitkom bola aj návšteva mesta Safed (Cfad, Safad), ktoré je centrom učenosti a kabalistických štúdií. Podľa legendy ho založili Noemovi synovia po potope sveta. My sme tam museli ísť, pretože tam sídlil immigration officer pre Hornú Galileu, ktorý nám potvrdil dobrovoľnícke víza. Farmár zohnal niekde mikrobus a prišiel po nás na pole. Naskákali sme do mikrobusu tak, ako sme boli na poli, v krátkych nohaviciach a tričkách. Farmár sa stavil cestou u neho doma a zobral si koženú bundu s kožušinovou podšívkou a originál ruskú ušianku. My sme si vymieňali výsmešné gestá (aby nás nevidel v spätnom zrkadle). Cesta bola veľmi pekná, viedla mnohými zákrutami, odkiaľ bolo vidno celú Hornú Galileu, Golany a Galilejské jazero. Cestu sme si vyložene užívali. Postupne, ako sme išli do kopcov, farmár prepínal z klimatizácie na kúrenie. Proste, synovia Noemovi po potope zrejme trpeli posttraumatickou stresovou poruchou a preto mesto postavili v nadmorskej výške 900 m. Pritom zhruba od 1000 m už bola snehová pokrývka. Skrátka, keď sme vystúpili z vykúreného auta v krátkych nohaviciach a tričkách, triasli sme sa ako ratlíci. Bolo tam asi 6 stupňov nad nulou a z kopcov fúkal ľadový vietor. Farmár sa smial, až mu brucho nadskakovalo. Ako obvykle, kto sa smial naposledy, smial sa najlepšie.
Ku koncu nášho pobytu, keď už boli kvety na ústupe, učinil farmár neuveriteľnú vec. Dal nám 2 dni voľna. Voľno dostal aj Miro od oviec. Cieľ cesty: Jeruzalem. Doobeda sme porobili robotu, na obed sme hodili niečo do seba a boli sme na autobusovej zastávke. Zastavil nám autobus do Jeruzalema a v družnej nálade sme nasadli. Neskoro poobede sme prišli do Jeruzalema a našli sme si ubytovanie. Bol to penzión Tabasco (teraz sa volá Hebron). Zložili sme batohy a vyrazili sme do starého mesta. Múr nárekov, Via Dolorosa atď. na mňa veľmi silne zapôsobili. Keď sme si pozreli mesto, prišli sme večer do Tabasca. Cez happy hour sme si nakúpili pivo a večer sme trávili vo veselej debate s návštevníkmi hostela. Rozprávali sme sa s Juhoafričanmi, Novozélanďanmi, Brazílcami. Tí nám hovorili o svojich cestách do Petry, Eilatu, na Negev atď., atp. Bol to „výživný“ večer.
K En Gedi sme na druhý deň šli z Jeruzalema klimatizovaným autobusom Mercedes, ktorý na mňa urobil veľmi dobrý dojem (v deväťdesiatych rokoch sme jazdili na Slovensku aj dlhšie vzdialenosti prevažne ešte na Karosách). Vyšli sme na autobusovej zastávke a hneď na nástupišti nás ovalila horúčava. Bol máj a pri Mŕtvom mori bolo teplo ako v pekle. Výrazné to bolo predovšetkým v porovnaní s preklimatizovaným autobusom. Viditeľnosť bola na rozdiel od terajšej návštevy vynikajúca. Pozorovali sme dedinky na opačnom brehu, v Jordánsku. Okolitá krajina sa jagala v ostro žltom svetle, až oči boleli. I keď bolo všetko veľmi exotické, predsa len som bol rád, že som „narukoval“ do Severnej Galilei a na žltú farbu slnkom spálenej krajiny som si zvykal postupne.
-Ej, veru reku, chlapci moji, vravím vám, ako tu stojím, neviem, neviem, či by som si na druhý deň letenku nezajednával, keby ma vo februári tuto vysadili. Bo peknô je to to, ale planô, bezplodnô. – riekol Miro z Bystrice jeho charakteristickým humorno – vážnym štýlom, akoby uhádol moje myšlienky. Ja aj s Martinom sme mu pritakali. Miesto bolo krásne, boli sme ním nadšení, ale predsa sme len v duchu ďakovali za Galileu. Omočili sme si nohy v Mŕtvom mori (plavky sme nemali), zrobené, od chlóru zničené ruky sme si natreli bahnom (údajne je liečivé) a komentovali turistky (to až kým sme nezistili, že asi polovica z nich sú Rusky a že našim komentárom ± rozumejú). Deň ubehol ako voda, i keď sme potom radšej vyhľadávali tieň. Podvečerným autobusom sme sa vrátili do Jeruzalema a posledným spojom do našej dedinky. Musím povedať, že dva a pol dňa v Jeruzaleme a pri Mŕtvom mori patria k tomu najpríjemnejšiemu čo som počas svojho trojmesačného pobytu zažil a vždy, keď v cestopisoch na ČT2 ukazovali Mŕtve more som sedel pred televízorom a spomínal .
Druhý deň si dobre pospím, hodím raňajky a na obed idem mikrobusom s rakúskymi návštevníkmi hostela k Mŕtvemu moru. Náš šofér je Žid pôvodom z Maroka, vraví o sebe že je učiteľ a že toto robí ako vedľajší job. Ako väčšina južanov je radorečný, ústa mu idú ako šlajfiarovi. Asi jediný v mikrobuse na neho reagujem a bavím sa s ním. Krajina je iná ako zelená Galilea. Predsa len, Jeruzalem leží na hraniciach púšte. Prichádzame k pláži (tentokrát to nie je pri En Gedi ako pred dvadsiatimi rokmi, táto pláž je asi hodinku od Jeruzalema). Od šoféra si berieme osušky a ideme cez vstup (vstupné je v cene výletu). Prezlečieme sa a hodíme sa do mora. Je fakt, že sa v ňom dá ležať a človek sa neutopí. Žiaľbohu slaná voda nemá blahodarný vplyv na pľuzgiere na nohách, ktoré som nazbieral predchádzajúce dva dni. Za chvíľu vyleziem a sprchujem sa sladkou vodou, aby som sa nepremenil na soľný stĺp ako Lótova žena. Robím zopár fotiek, ale viditeľnosť je slabá. Sotva je vidno Jordánsko na druhej strane. Schádzame sa pri lavičkách a šofér nám dáva drobné občerstvenie. Debatujeme o všeličom, ukazujem fotky zo Slovenska s hromadami snehu. Šofér sa s prehnanou gestikuláciou chytá za hlavu, že on by tam žiť nevedel. Vravím, že sneh je dobrý a ak by mi dali kus pôdy niekde nablízku a zobral by som si sneh zo Slovenska, mohol by som celý rok jesť ovocie a zeleninu, akú by som chcel. Všetci mi dávajú za pravdu. Rozvíjame ďalšie témy (nie politické), medzitým prichádzajú ostatní účastníci výletu. Šofér propaguje nejaké ďalšie akcie, predajne s „najlepším“ falafelom atď. atp., ale nikto mu to nemá za zlé, robia tak všetci šoféri (a berú províziu z propagovaných podnikov, predsa len hospodárske pomery sú ťažké aj v Izraeli). Keď sme sa dali všetci dokopy, šofér nás ešte raz zráta a ideme nazad. Cestou míňame nejaké budovy, ktoré vyzerajú ako družstevné kravíny. Pýtam sa šoféra, čo to je. Že sú to jordánske kasárne a že ich po vojne nechali ako pamätník. Výlet bol dobrý, dlhšie by sa mi pri Mŕtvom mori aj tak nechcelo byť, hlavne pri tej viditeľnosti.
Na hosteli si spravím kávu a idem si kúpiť niečo na večeru. Kúsok od Davidka square je veľká mestská tržnica - Mahane Yehuda market. Je skutočne rozľahlá, pripomína mi Mercat de la Boqueria v Barcelone, ktorú som kedysi tiež rád navštevoval, má však orientálnejší nádych. Preplietam sa pomedzi ľudí, pozorujem bežný ruch predaja, cítim vôňu ovocia, rýb a korenín. Kúpim si dva kúsky pizze, ovocie a olivy. Myslím že tie olivy, ktoré na Slovensku predávajú v supermarkete, sú tie, ktoré v Jeruzaleme v sklade pozametajú zo zeme. Večer ešte prechádzka po meste, vcelku mi pripadá orientálnejšie ako Tel Aviv, väčší je aj výskyt ortodoxných židov i nápisov, ktoré nie sú v latinke. Rovnako ako v Tel Avive je tu veľa ruských nápisov, propagujúcich najrôznejšie služby a tovary, od nehnuteľností až po cestovné kancelárie. Večery sú chladné, vidno to aj na niektorých fotkách (ľudia sú vo vetrovkách). Spoza skla kaviarničky sledujem bežný ruch tohto mesta a asi o polnoci idem spať.
V Jeruzaleme som strávil ešte dva dni, navštívil som, čo som chcel navštíviť, videl som čo som chcel vidieť, pospomínal som, na čo som chcel pospomínať. Robil som si prechádzky do Starého mesta, pozrel si archeologický park, hradby starého mesta zvonka i zvnútra, kostolíky východných cirkví, a hromadu ďalších vecí. Dva dni dopredu som sa chcel presunúť do Tel Avivu, kde som mal ešte dva nocľahy a podvečer odlet, predsa len, more je more. Deň presunu vyšiel akurát na sobotu (šabat), autobusy a vlaky jazdia až večer. Rozhodol som sa kúpiť si door to door servis, zdieľaný mikrobus, ktorý ma zavezie od Abrahamu v Jeruzaleme predo dvere Abrahamu v Tel Avive a ide aj doobeda. Táto služba je drahšia ako autobus či vlak, výhody (žiadne kontroly a stres na nástupištiach, človek nemusí ťahať batožinu, funguje aj cez šabat) však aspoň u mňa prevažujú. V piatok pred súmrakom, deň pred odchodom si chcem niečo kúpiť, uličky v tržnici sú plné na prasknutie. Každý sa snaží kúpiť si niečo na sviatočný večer a bežať za rodinou. Kúpim si nejaké jedlo, ulice sa už vyprázdňujú a slnko zapadá. Začína šabat. S mestom Jeruzalem sa lúčim dlhou prechádzkou po ľudoprázdnych uliciach. Riadne unavený si líham a tvrdo prespím svoju poslednú noc v biblickom meste.
Ako som strávil posledné dva dni v Tel Avive? Ako prebehlo „odbavenie“ na letisku? Ako som ukončil moju prácu u farmára a pobyt v Izraeli pred dvadsiatimi rokmi? Napíšem nabudúce.
