Moja cesta do Izraela vo februári 2019 - 4. časť.

Postrehy z Izraela pred dvadsiatimi rokmi a teraz. Obrazy zo spomienok na dobrovoľnícke pôsobenie v roku 1999 a na tohoročnú návštevu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

IV. Posledné dni v Tel Avive. Záver mojej činnosti v roku 1999.

Je sobotné ráno v Jeruzaleme. Ulice sú ľudoprázdne. Dám si raňajky, zbalím kabelu a pred deviatou čakám spolu s ostatnými na „maršrutku“ do Tel Avivu. Príde mikrobus, batožinu si hodím dozadu a sadám si vedľa šoféra. Cesta do Tel Avivu nie je dlhá, po ceste šofér so mnou nadväzuje rozhovor, pýta sa ma, odkiaľ som. Musím povedať, že Izraelčania vo všeobecnosti poznali Československo, Čechy, Prahu, Český Krumlov a niektorí aj Slovensko a Bratislavu. Vedeli , že sme sa rozdelili s Čechmi mierovo a oceňovali to. Už sme v Tel Avive. Prekvapí ma, že na uliciach je v porovnaní s konzervatívnejším Jeruzalemom dosť ľudí. Pýtam sa na to šoféra.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- Tel Aviv je sin city (mesto hriechu). – odpovedá šofér. Už sme pred Abrahamom. S personálom sa zvítam ako starý známy. Keďže na ubytovanie je ešte zavčasu, idem do mojich obľúbených uličiek, na promenádu atď. More je dosť búrlivé, ale o to viac ma priťahuje. Keďže fúka vietor, vychutnám si kávičku v kaviarni a more pozorujem spoza okien. Večer si dám Welcome drink a pozorujem workshop na tému: „Ako vyrobiť ten pravý hummus“. Škoda, že som to nevedel skôr, môže to byť zaujímavé. Druhý deň je podobný. Okrem obľúbených prechádzok pri mori sa prejdem k železničnej stanici Hahagana, odkiaľ ide vlak priamo na letisko. Vzhľadom na moje zážitky pri pasovom odbavení spred 20 rokov (viď. spomienkový odstavec nižšie), si však zoberiem zdieľanú maršrutku, ktorá odchádza z hostela každé dve hodiny. Nechcem prísť na letisko upachtený, vláčiť sa s ťažkou kabelou, chcem pôsobiť „calm“ a „distinguished“.

SkryťVypnúť reklamu
Obr. 1: Posledné dni pred odletom je more dosť rozbúrené a fúka vietor
Obr. 1: Posledné dni pred odletom je more dosť rozbúrené a fúka vietor 
Obr. 2: Útulná kaviarnička (vpravo) na promenáde
Obr. 2: Útulná kaviarnička (vpravo) na promenáde 
Obr. 3: Vstup do železničnej stanice, odkiaľ je spojenie na letisko
Obr. 3: Vstup do železničnej stanice, odkiaľ je spojenie na letisko 
Obr. 4: Na perón však môžete ísť až po kontrole a s platným lístkom (dobré opatrenie)
Obr. 4: Na perón však môžete ísť až po kontrole a s platným lístkom (dobré opatrenie) 

Ako som zavŕšil pobyt v Izraeli v roku 1999

Náš pobyt u farmára sa blížil ku koncu. Kvety boli pozbierané, stromy ostrihané, hadice pre kvapôčkové závlahy naťahané, skaly z poľa vyzbierané a do rivera vysypané. Bol koniec mája a začiatok júna a bolo veľké teplo. Niektoré dni fúkal veľmi teplý vietor (Arabi ho volali tuším chamsín), vtedy sme robili len skoro ráno a neskoro večer, aj tak to bolo o ústa. Pretože v horúcom lete by som tak či tak nezohnal inú prácu ako niekde na hoteli (upozornili nás na to aj v agentúre, navyše bol pretlak prázdninujúcich študentov), rozhodol som sa leto stráviť doma a vrátiť sa na jeseň, keď bude farmár oberať granátové jablká. Moji kolegovia sa tiež rozhodli vrátiť domov, ale o niečo neskôr (ešte chceli robiť nejaké výlety). Zobral som poslednú výplatu, rozlúčil sa s farmárom a šiel do Tel Avivu. V najbližšej banke som si vymenil šekely na doláre. Na letisko som prišiel predobedom a lietadlo mi odlietalo o druhej nad ránom na druhý deň. Nechcelo sa mi ísť motať po rozpálenom meste, tak som si krátil chvíľu v letiskovej hale (obchody, obchodíky, pozorovanie letušiek, atď. atp.) Security mi dala pokoj, pamätám si, ako prehľadávali koše s odpadkami pomocou palíc. Tiež som si do každého butiku musel vliecť so sebou batožinu, nechať osamelú batožinu nebolo možné. Pretože to bolo ešte pred útokmi 11. septembra, boli pre mňa tieto opatrenia dosť nezvyklé. V Prahe na Ruzyni to napríklad tak prísne nebolo. O polnoci som nabehol na check-in, kde sa rozsvietilo číslo môjho letu a podrobil sa výstupnej kontrole. Môžem zodpovedne povedať, že taký výsluch som ešte nezažil. Trval od polnoci približne do tri štvrte na dve a pozostával z opakovaných otázok, kto som, čo som, čo som robil, s kým som sa stýkal, čo robil môj farmár, aké výlety som absolvoval, či som dostal od farmára ďakovný list (vám to už asi fakt prepína, pomyslel som si), že prečo som ja, inžinier išiel robiť na pole (u nás bola vtedy 20% nezamestnanosť, aj na prácu u súkromníka potreboval človek známosti), rozobrali mi budík, ktorý som si podľa odporúčaní agentúry zobral so sebou (asi ho pokladali za pekelný stroj), presvietili mi podrážky na RTG, rozhodili glóbus s hebrejskými nápismi, ktorý som si zobral na pamiatku a iné príjemnosti... Vypočúvali ma dve ženy a jeden chlap. Ženy hovorili jedna rusky, druhá nemecky, chlap anglicky. Napokon došlo u mňa k zmäteniu jazykov, ako pri stavbe Babylonskej veže. Proste ruštinárke som odpovedal anglicky, nemčinárke rusky a angličtinárovi nemecky. Keďže bolo tri štvrte na dve a lietadlo malo odlet o druhej, začal som byť skutočne nervózny, myslel som už že lietadlo odletí bezo mňa. – Dear all, chcem hovoriť s veľvyslanectvom, ak mi odletí lietadlo, budete mi musieť zabezpečiť ubytovanie a novú letenku!- zrúkol som napokon anglicky. Medzitým vyšetrovací tým usúdil, že už asi nie som viac nebezpečný, chlap hodil moju kabelu na akýsi elevátor, chytil ma za rukáv a bežal so mnou cez všetky koridory rovno k mojim gate. Tam povedal pár slov letuške a vsotil ma do autobusu. Bol som posledný, čakali už len na mňa. Autobus zavrel dvere a išiel k lietadlu. Nad Tureckom som sa už upokojil a pozeral som na hory ako na akúsi plastickú mapu. Lietadlo pristálo v Prahe a v tranzite som čakal na ATR- ku do Bratislavy. Úprimne, nedúfal som že môj batoh, ktorý pracovník security hodil na elevátor štvrť hodiny pred odletom, príde zároveň so mnou až do Bratislavy. Rátal som, že si ho prídem zobrať na letisko tak za týždeň. O to väčšia bola moja radosť, keď som ho uvidel v Bratislave na bežiacom páse medzi prvými. Spokojne som si ho zobral a išiel na vyprážaný bravčový rezeň do Starej sladovne (Mamut).

SkryťVypnúť reklamu

Keď chcem zavŕšiť moje spomienky na rok 1999, neviem sa vyhnúť často mne kladenej otázke, či sa tento pobyt vôbec oplatil. Poviem nasledovne: Po 3 mesiacoch v Izraeli, keď mi farmár zaplatil bývanie a po odrátaní stravy, výletu do Jeruzalema a k Mŕtvemu moru a iných drobných výdajov som si zmenil šekely na doláre a tieto dosiahli výšku 1100 USD. Pri kurze 50 SKK /1 USD to činilo 55 000 SKK. Po odčítaní letenky v akcii za 10 000,- SKK som si strčil do vrecka 45 000,- SKK v čistom. V práci, ktorú som si asi za dva mesiace zohnal, som mal nástupný plat asi 10 000,- SKK. Z toho som si samozrejme musel platiť všetko, od stravy po bývanie. Z tohto hľadiska bola suma 45 000,- SKK pre mňa slušný peniaz, i keď by sa dal zarobiť i na fuške napríklad v Čechách. Zážitky však boli na nezaplatenie. 

SkryťVypnúť reklamu

Nastal deň odletu. Ráno som sa naraňajkoval, išiel na promenádu a do mojich obľúbených uličiek. Kúpil som si zdieľaný taxík, ktorý ide spred hotela každé dve hodiny. Ideme viacerí. Oblečenú mám vyžehlenú bielu košeľu a džínsy. Snažím sa vyzerať nad vecou. Už sa ukázalo číslo môjho letu aj s odbavovacou prepážkou. Idem aj s batožinou a hneď ma odchytia tri krásavice s nápisom Security. – Sir, pôjdete s nami. – vedú ma bokom od hlavnej skupiny ku stolíku.

-No do zadku, už to začína!- povedal som si.

Jedna asi dvadsaťročná sa podobá na trochu škaredšiu Barbaru Streissandovú, v jej lepších rokoch. Druhá je pehatá, nazvime ju Peha. Tretia, ktorá vyzerá ako osemnástka, mi pripomína Dorotu Nvotovú nazvime ju Dora. Postavia ma k tomu stolu a Dora s Pehou začínajú výsluch. Barbara listuje v mojom pase. Nastávajú obvyklé otázky, kto som, čo som, kde som bol, s kým som bol, či som si kabelu balil sám atď. atp., veď to poznáte. Odpovedám, snažím sa pokojne.

Barbara prestala listovať v pase, dala ho Pehe a začína druhé kolo. Pozerajú moju letenku a zaujíma ich, čo som robil po prílete o jednej ráno.

- Vzal som si zdieľaný taxík so skupinou mladých cestovateľov. – odpovedám nevzrušene.

Peha si všimla egyptskú pečiatku v mojom pase a pýta sa ma, čo som tam robil. Odpovedám podľa pravdy, že som tam bol s cestovkou a že som sa kúpal v Červenom mori. Pýta sa ma čo robím. Odpovedám pravdivo. Pýta sa ma čo robí moja firma. Nie som nejaký hviezdny angličtinár, ale výrobný program mojej firmy mám nadrilovaný (účasť na veľtrhoch).

- Kedy bola založená vaša firma? – pýta sa Barbara.

- 1874.- odpovedám podľa firemného prospektu. Barbara a Dora sú prekvapené, údiv hrá aj Peha, čo sa vŕta v pase (vtedy boli na mieste súčasného letiska tak akurát šakaly). Peha dala pas Dore a začína ďalšie kolo otázok.

- Čo ste robili v po prílete do Tel Avivu? – pýta sa Peha.

- Vzal som si zdieľaný taxík so skupinou mladých turistov. – odpovedám a asi v druhom-treťom kole mi je jasné, že sa jedná o klasický krížový výsluch, tá dievčina ktorá listovala v pase, v skutočnosti načúvala (alebo mali otázky už nacvičené) a občasným opakovaním niektorých otázok ma chceli zmiasť a dokrútiť. Mňa však nedokrútila ani VKR (pre mladých Vojenská kontrarozviedka) za socializmu, tak kam sa hrabú takéto tri sliepočky.

- Kedy bola založená Vaša firma?- otázka.

-1874- odpoveď.

 - Máte v pase tureckú pečiatku, kde ste v Turecku pobývali? –

- Hotel Dionys, Belek, oblasť Antalya. – odpovedám nevzrušene.

- Ako sa volal riaditeľ hotela? – pýta sa Dora.

- Neviem, bol som cez cestovnú kanceláriu.- odpovedám.

- Kedy ste platili túto dovolenku? –

- Neviem, ale ak mi dáte tri minúty, pozriem Internetbanking, platil som to prevodom (nebolo to napokon treba, ale už ma to prestávalo baviť).

- A akým taxíkom ste išli do hotela?-

- Zdieľaným, ty šiksla!- myslím si v duchu odpovedám ale slušne.

Chcú vidieť fotky, ktoré som urobil. Pokojne im dávam mobil a fotoaparát, nefotil som žiadnych vojakov, ani ortodoxné štvrte, viem že to nemajú radi. Hop, do čerta, napadne ma, že vo fotoaparáte mám asi 40 fotiek Golanských výšin. Do čerta, ak som tam nechtiac vyfotil nejaké palposty (pre mladých palebné postavenia), bude to veselé. 

- Pôjdete s nami!- vyzve ma jedna s krásavíc.

- No, a teraz najbližších 20 rokov strávim pod mojimi milovanými Golanskými výšinami betónovaním bunkrov v pruhovanom mundúre. – pomyslím si.

Dora si asi všimla, že sa netvárim príliš nadšene a povedala upokojujúco: - Stratili ste veľa času, vezmeme Vás cez VIP zónu. –

- Najradšej by som bol aby ste už zmizli dočerta. – pomyslím si, ale samozrejme poslúchnem.

Barbara ma vezme do VIP, niečo si hovorí s tamojšou ostrahou a položí môj pas na elektronickú čítačku, ktorá načíta moju fotku, potom v komôrke ofotí kamera moju tvár, hlási sa zhoda a zariadenie ma púšťa do tranzitného priestoru. Niečo zabzučí a v ruke mám výstupné vízum (víza už Izraelčania nedávajú do pasu, je to praktické).

- Dámy, prekonali ste Scotland Yard! – rozlúčil som sa s troma gráciami a „odbavený“ idem do duty free zóny. Celý výsluch trval asi hodinu, nechcel som na začiatku pozerať na hodinky, aby si nemysleli, že som nervózny. Najčastejšie otázky boli na mňa, moju prácu, prechádzajúcu návštevu Izraela, styky s Palestínčanmi a spomínanú cestu taxíkom z letiska. Udalosť ma trochu rozladila, dobrá nálada sa stratila, ale čo si človek počne, ak vyzerá ako rodený pašerák a terorista (irony of).

Trocha rozladený pozerám bezcolné (duty free) obchody. Pekné veci, aj sa oplatia. Urobím zopár fotiek (pôvodne som nechcel cvakať fotoaparátom, aby som nebol nápadný, ale po tom výsluchu je mi to jedno). Idem do gate, vstupujem do lietadla. Lahodne mi znejú Straussove valčíky, sú také európske. Konečne naša kultúra. O siedmej večer pristaneme vo Viedni, nie je ani veľmi zima. Vo Viedni večer 5 stupňov nad nulou, v Jeruzaleme bolo v noci tak isto. Idem autobusom do Bratislavy a chytám posledný vlak do Vrútok. Ešte taxík do Martina a som doma. Hodím sprchu, medzitým sťahujem fotky. Sú tri hodiny ráno, zaspať ale nemôžem (na hosteli v zdieľanej izbe som spal výborne). Pred očami sa mi mihá pestrý kaleidokop obrázkov a zážitkov, ktoré som mi za posledných deväť dní prežil.

Obr. 5: Pekné priestory letiska Ben Gurion
Obr. 5: Pekné priestory letiska Ben Gurion 
Obr. 6: Predajne s rozličnými drobnosťami
Obr. 6: Predajne s rozličnými drobnosťami 

Na základe pobytu v Izraeli pred dvadsiatimi rokmi a teraz môžem skonštatovať nasledovné:

Izrael sa za dvadsať rokov veľmi zmenil, ale ako musím s určitými rozpakmi priznať, nie vždy k lepšiemu. Podľa mojich postrehov je tu o dosť viac ľudí z Afriky a veľmi veľa obyvateľov bývalého Sovietskeho Zväzu. Nie že by som mal niečo proti uvedeným skupinám ale v mojom veku je už človek dosť konzervatívny, rozmanitosť je pekná, ale pre mladých. Keď chcem večery na Volge, idem bývať do Karlových Varov, alebo na Prahu 9, nie do Tel Avivu. Páčilo sa mi v dedinkách v Hornej Galilei, tam čas plynie rovnako pomaly ako predtým, je to tam stále také isté, pribudli akurát chodníky, závory a autobusy miestnej dopravy. Tel Aviv a Jeruzalem sú dosť o inom, to by už pre mňa nebolo.

Celkovo môžem konštatovať, že ľudia boli milí, každý mi ochotne poradil cestu. Rovnako sa aj ja každému cudzincovi či našincovi snažím poradiť, pokiaľ viem. Som bol veľmi rád, že som tú cestu absolvoval a predovšetkým sa pozrel sa do „mojej“ dedinky. Jeruzalem či Tel Aviv nie je problém vidieť aj s akýmkoľvek zájazdom. Na sever od Galilejského jazera nechodí príliš veľa zájazdov, ani poznávacích či nábožensky orientovaných.

O pol štvrtej som trocha zadriemal, o ôsmej ráno som sa zobudil. Na východe vychádzalo slnko a zalialo zasnežené hory krásnym ružovo – purpurovým svitom.

-Ako pod Golanskými výšinami, ale krajšie a doma!- pomyslel som si a konečne som hlboko zaspal.

Karol Turza

Karol Turza

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Ako väčšina ľudí sa rád vraciam na miesta svojej mladosti. Napríklad tam, kde som študoval, slúžil základnú vojenskú službu alebo pracoval. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu