Výrok "Každá krajina ma takú vládu, akú si zaslúži" som počula pred mnohými rokmi a v tom čase som mu vôbec nerozumela. Poddaný ľud predsa nebol zodpovedný za rozmary feudálov?
V 21. storočí začínam tento citát chápať. A je to bolestivé poznanie. Nielen prižmúrené, ale priam prilepené očné viečka je náročné pootvoriť. Najprv ale trochu kontextu.
Narodila som sa v sedemdesiatych rokoch, ako jedna tzv. Husákových detí. A preto som zažila socialistické časy, bola som hrdou iskričkou aj mozgovymývaným pionierom. Vrcholnou vianočnou ozdobou boli pospájané krúžky nastrihaného farebného papiera, ako včasne dospievajúce dievča som sa hrdila céčkami. Mama mala kamarátky vo všetkých obchodoch, a preto som nikdy nestála v rade na cukor, i keď banány boli len na Vianoce a toaleťák sme občas mali také poskladané štvorce papiera, ktoré sa z krabičky vyťahovali tak isto, ako dnes vlhčené utierky, ale vyrobené to bolo z čohosi ukrutne tvrdého. A keď už spomínam sviatky pokoja, sused poľovník nám vždy z lesa doniesol borovicu (áno, štýlom „zahnuté zuby nahoru“).
Okrem budovania socialistickej budúcnosti a ubezpečovania, ako sa máme dobre, pretože náš proletariát nik nevykorisťuje (hoci kolovali vtipy typu: „Aká je rozdiel medzi robotníkom v NDR a NSR? Ten v NSR si ráno hodí dve vajcia na panvicu, sadne do Mercedesa a ide sa dať vykorisťovať. Ten v NDR hodí dve vajcia do gatí, sadne na autobus a ide vládnuť.“ Tiež si jasne pamätám, že keď sa rodičia doma rozprávali o politike alebo si povedali podobný vtip, nezabudli mi pripomenúť, aby som to nespomínala v škole alebo pred kamarátkami.), sme veľa počuli o druhej svetovej. Nielen o úlohe Červenej armády, ale najmä o krvilačných Nemcoch. A ako vtedy, až do dnešného dňa mi nejde do hlavy, ako vôbec ktosi môže viesť vojnu. Nie som totálna naivka, vraždu z vášne alebo z vidiny osohu chápem, ale prečo idú tisícky mužov brutálne bojovať proti niekomu, koho ani nepoznajú?
A dnes sa obávam viac a viac, že máme vládu, akú si zaslúžime. Že nielen v tej druhej svetovej sa Slováci prejavili tak, ako im to ich povaha kázala. Zaiste, počuli sme o mnohých hrdinstvách a klobúk dolu pred tými ľuďmi. Ale nedáva mi spávať myšlienka, že tí, ktorých dnes velebíme, vo svojej dobe boli v menšine. V opačnom prípade by sa predsa nestali hrdinami; nemuseli by sa skrývať a potajomky, často aj pod hrozbou smrti zachraňovať Židov. Mimochodom, o Rómskom holokauste sa stále hovorí žalostne málo. Ale k veci. Kde boli ostatní? Zo strachu zalezení? Alebo si slastne mädlili ruky, ako niekto konečne zatočí s tými lakomými obchodníkmi so všetkým a s tými špinavými zlodejmi sliepok? Aj história dokazuje, že sme dlho-predlho stáli po boku Hitlera, alebo minimálne mu nestáli v ceste. I keď na hodinách dejepisu nadobudneme dojem, že išlo o počin jednotlivca, resp. malej skupiny politikov. Ja sa pýtam, nemali Slováci presne takú vládu, akú si zaslúžili? Keď po rokoch, keď sa nosili rifle, počúval Elvis a Beatles, zrazu bolo priam trestným činom, ak mal muž dlhé vlasy? O chodení do kostola nehovoriac. Lebo „veriť rozprávkam“ z Biblie bolo neprípustné pre budovateľa ďalšej päťročnice. Len tak na okraj, ako (ne)fungovalo naše plánované hospodárstvo, si hádam spomíname.
Dospela som k môjmu súkromnému záveru, že bohužiaľ Slováci sú stále fašisti. Sú viac fašistami než boli kedy Nemci. Nenávisť majú vo svojej DNA. Tak radi a ochotne sa necháme strhnúť nenávisťou. My sa nespolčujeme pre niečo, my sa spolčujeme proti niečomu. Odjakživa nevolíme tú vládu, ktorá našej krajine prinesie najväčšiu prosperitu, ale hlas dáme tým kandidátom, ktorí najviac kydajú na ľudí, ktorých nemáme radi. A keď sa potom potrebujú udržať pri moci, idú bojovať proti veterným mlynom.
Chcete príklad? Dlhé roky fungovala maďarská karta. Dlho pred Orbánovou dobou sám podsúvali, ako nám ukrutne zle robia... hoci argumenty si už nepamätám, priznám sa. A vidím ako človek, ktorý vyrástol v pohraničnom a takmer úplne dvojjazyčnom meste (ja sama som si občas písala národnosť slovenskú a občas maďarskú, lebo som sa nevedela rozhodnúť a táto otázka mi vôbec neprišla bytostne dôležitá), že národnostné problémy prišli až po politických šarvátkach.
Číslo dva: „spoluobčania.“ Ako ich náš sociálny systém dotuje a preto štátna kasa krváca. Čo tam po tom, že pravidlá sociálne poisťovne platia pre všetkých a keď niekto dokáže vyžiť z 60 eur mesačne, asi nebude žiť v prepychu; nehovoriac o skutočnosti, že v zanedbaných osadách na východe žije len nepatrná časť Rómov, ostatní sú kade-tade a žijú ako všetci ostatní: niekto slušne, iný zo dňa na deň, a ďalší zase s tromi titulmi.
Obávam sa, že by som mala prestať číslovať, aby som nenavodila dojem, že idem vymenovať všetky ťahy našich predošlých vlád. Nespomeniem si na všetky a ani nechcem, bolo by to na vyvrátený žalúdok. Už len na jednu skupinku: migranti z Afriky a Blízkeho Východu. Verím, že z tých nešťastníkov ani jeden nechcel ostať na Slovensku (resp. rovnaký počet ako pred utečeneckou krízou, lebo zopár prisťahovalcov alebo študentov sme tu mali vždy), ale fungovalo to perfektne, voličov stačí dobre vystrašiť, zasiať zrnko nenávisti a hlasy máme v kapse.
Nesmiem ale zabudnúť na homosexuálov. My sme predsa zástancami tradičnej rodiny, však? Nikdy sme nemali ani nemáme homosexuálov, o ktorých si to jednoducho nepripustíme a budeme ich mať radi? Či už za jamky, alebo za lipovú lyžku. Lebo... pri týchto jednotlivcoch jednoducho nie a basta. Ale všetci ostatní sú zodpovední za rozpad a pokles našej dokonalej spoločnosti. Či nie? Máte pravdu, nie. Nám sa jednoducho na nenávisť stačí zamýšľať nad tým, čo cudzí ľudia robia vo svojej posteli a najmä s kým. Nezaujíma nás, čo robia s verejnými financiami a podobne. Tradičná rodina je topka. Domáce násilie až taká zaujímavá téma nie je.
Tak teraz tu máme Ukrajincov. Tých darmožráčov, ktorí pod zámienkou vojny prišli, aby sa nami, pohostinnými Slovákmi dali hýčkať. Či?
Čo to vravíte? Že kým v iných krajinách si hosťa uctia trojchodovým jedlom, my cudzinca ani nezavoláme dnu a kamarátke ponúkneme nanajvýš šálku kávy?
A že medzi státisícmi ľudí sa zákonite nájdu aj podvodníci a zlodeji, ako aj špičkoví vedci, nadaní umelci či výborní kuchári?
A že tí ľudia utekajúci smerom k nám doma nechali úplne všetko, nechali tam celý majetok, ktorý nahonobili ich predkovia, nemali čas vziať si ani rodinné fotografie a tí, ktorí tak mohli urobiť, sadli do auta, ktoré im my tak závidíme? Zaslepení zlobou nevidíme, že keď si človek zachraňuje holý život, bude mať záujem vziať si so sebou niečo, čo je prenosné a čo by sa potom dalo speňažiť? Ale nie, my vidíme len luxusné autá na našich cestách a astronomickú nezištnú pomoc, ktorú od nás dostali.
Čo tam po tom, koľkí ľudia nemali auto, aby utiekli. Štatistiky svetových agentúr klamú o tom, koľkí tam umreli. My tu doma vieme omnoho lepšie, koľkí tam v skutočnosti boli zranení a trpeli rôznym spôsobom. Videá zbombardovaných nemocníc a dedín ležiacich v ruinách... nie, tie proste nevidíme. Nevidíme ich štýlom, ako šofér prehliadne novú dopravnú značku, lebo roky tou trasou jazdí po pamäti.
Staronová garnitúra si našla nový objekt nenávisti. A nám to stačí. Hurá. Slovenská povaha diktuje tešiť sa, ak susedovi zhorí dom. Až tak veľmi nevadí, že spolu s ním zhorí aj ten náš. A nie, sami by sme ten požiar nezaložili, ale keď už sa stalo, budiž. Teda... drvivá väčšina z nás by ten požiar nezaložila. Ale dovolíme tým dvom z tisícky, aby tak urobili, pretože si zatvárame oči, keď vyťahujú zápalky. Veľmi by som sa chcela mýliť, keď si myslím, že máme presne takú vládu, akú si zaslúžime.
